Do skorého rána študujem čiernobiele ilustrácie zvlneného terénu bez lesného porastu. Bez jediného stromu. Voda steká zo svahov v nespočetných prúdoch. Asfaltové cesty ešte stále existujú. Hladím do blízkej budúcnosti a vidím sám seba pozerať do spätného zrkadla, ktoré odráža posledné momenty života všetkých zbytočností, ktoré za jazdy pokojne hádžem von oknom. Toto v žiadnom prípade nie je scéna z filmu. Tam by som musel mať oveľa dlhšie vlasy, ktoré by boli hračkou pre vietor.
Oholiť som potreboval už pred týždňom. Možno zhodiť starú kožu a prepracovať zopár teórií o nepriestrelnosti morálky, ktorá pripomína riedku polievku odstavenú z ohňa. Tuk zliaty do jediného mastného oka diktátorsky deformuje líniu medzi čiernou a bielou. Spolu s teplom v hrnci sa vytráca aj vôňa. Zelenina mdlo klesá k pripálenému dnu.
Každý večer mi do uši plynie kontrast medzi príbehmi moderného sveta vyrozprávanými nástrojmi doby minulej. Sústredím sa na fázy, do ktorých sú pozliepané dni s podobnou náladou. Na jednotlivé periódy, počas ktorých sa rozbehneme vždy na inú stranu sveta. Okrem toho v pamäti ostáva krvavá stopa po dňoch, keď sa prehupneme medzi dvomi fázami.
Ešteže asfaltové cesty stále existujú.
