s prvým svetlom
sa dni zaoblujú
a jantárové amulety vo svojej
početnosti bezhlavo padájú
do rokliny tvojho poprsia.
na vine bude gravitácia
líznutá priaznivým vetrom
od chrbta. alebo som to ja?
zblúdilý v poľudnovom opare
asfaltovej márnice a divokom
fackovaní náhodných
tornád?
kdesi som vyčítal, že ak
nemáš slov, príčinou je srdce pod zámkom.
stále neviem, či súhlasím alebo nie.
ale jedno je isté! lož
je nálož koncentrováná
v dutine hrudnej. zlomená
vetva ľudskosti ohradená
archaickým úsmevom.
a ak som ťahaný k zemi ťažkým
zámkom bez kľúča, v období
keď slová zrejú, dni sa zaoblujú, keď
vulkány vydychujú blahobyt,
nech jantárová samospúšť otvára ťažké
brány do sveta papradí.
