stromoradie

studené ráno
ponorené do kvapky 
rosy

v hmle sa pred nami
stráca stromoradie
podkuté nehybnosťou

tiene

mihotavé tiene 
na stenách
pred polnocou
majú silu oceánu

sú v tesnom
zovretí nezničiteľna

soľ im 
kryštalizuje 
na perách

cudzinec

V mestách a aj v dedinách
bijú mocne na poplach,
vraj uzimený cudzinec
uchádza sa o nocľah

Previnil sa ničím,
túla sa rád iba. 
Len nech kráča ďalej,
je to jeho chyba.