Láva

I

Odtlačil som posteľ od steny do stredu izby.

Nebolo spravodlivé padať stále na jednu stranu.

Nočné hodiny sa stali kŕčovitou nevyhnutnosťou tejto púte.

S kolenami pritlačenými k hrudi neviem zatvoriť oči.

Vitajte!

Toto sú moje katakomby prepláchnuté rozdráždenými žalúdočnými šťavami.

Dlhé chodby s vlhkými stenami, na ktorých sa rozťahujú  pokrivené predstavy o zákonoch džungle.

Lži, ktorými som si vyšperkoval svoje súkromne peklo. Ktorými sa držím v prísnej karanténe, pod zámkom. Cez ktoré sa prevtelujem do menej úzkostlivých polôh. Ktoré sú iba ilúziou beztiaže.

II

Otvorené dvere sa stávajú prchavou víziou možností zdrôtovaných do nezrozumiteľnej masy, cez ktorú nepreniká svetlo z druhej strany.

Pozor!

Hladina stúpa.

Hodiny oznamujú každý zmeskaný vlak  pre všetkých, ktorí skúšajú utopiť svoje zvieracie inštinkty v necitlivom lone technokratického kráteru.

Je nemožné udržať v pamäti štruktúru vlákna spájajúceho nás so včerajším ránom. Rovnováha síl rozložená na širokých ramenách plynúcich rokov je narušená.

Ďalšia narkóza má bledomodrý odtieň.