Prízraky nezmizli ani po prebudení. Vo chvíli, keď otvoril oči sa plynulo premiestnili z podvedomia a v plnej palebnej sile zaútočili na aktívnu šedú kôru. Ešte niekoľko minút ostal ležať v posteli. Vystrel boľavý chrbát a teplý vankúš si pritlačil na hruď. Tep sa začal po niekoľkohodinovej hibernácii zrýchlovať. Cítil ako mu chrbtica každé ráno čoraz hlasnejšie bije na poplach. Mal by začať plávať ale vedel, že jeho démoni sa vody neboja. Spával s telom pokrúteným do nepohodlných polôh, ktoré sa zdali najbezpečnejšie, ale aj tak nemohli zabrániť nájazdom úzkosti. Cez škáru medzi polovicami ťažkých tmavých závesov, cez ďalšiu bariéru, do izby svietilo slnko. Iba dočasne. Bolo skoro a s pribúdajúcimi hodinami sa počasie zmení. To vedel s istotou. Niekedy dokázal rozlíšiť veci dočasné a trvalé hneď. Niekedy vôbec, ale časom sa k riešeniu vždy dopracoval. Za akú cenu nebolo podstatné. Pre bolesť v chrbte si nebol istý, či sa cíti odpočinutý alebo nie. Začiatok ďalšieho dňa bol rovnako neistý ako jeho koniec. Všetci sa začali vytrácať za svojimi zväčša pracovnými povinnosťami a on stále ležal. Už týždeň. Tentokrát vedel ako dlho. Ešte týždeň. Ale v posteli aj tak dlho nevydrží. Rád sa prebúdzal do zimy. Vedel, že keď vylezie z teplých perín, svaly sa mu intenzívne rozvibrujú a chlpy na predlaktiach postavia do pozoru. Kedysi si myslel, že mu chlad hneď zrána naostrí zmysly, ale z toho dávno vytriezvel. Na úplne prebudenie potreboval čas. Kým v kúpeľni dunel prúd horúcej vody napúšťanej do vane, rozmixoval v miske mlieka banán so štipkou škorice. Okno v kúpeľni bolo na rovnakej strane ako to v izbe a cez matné sklo ho oslepovalo slnko. Hladina mu siahala tesne pod nos. Cez rozbité tesnenie voda kvapkala do vane. Mal pocit, že to proti nemu niekto naplánoval, lebo monotónny rytmus z neho vysával zdravý rozum. Vo vani vždy čítal. Musel presedlať na literatúru faktu. Čokoľvek, v čom nevystupovali postavy reálne alebo fiktívne. Čokoľvek, len aby nemusel kľzať po krivkách príbehov, v ktorých sa odrážali jeho zlyhania, ktoré sa mu stali nočnou morou. Ponoril sa do vecného, strohého jazyka bez zbytočných rozptýlení. Čokoľvek, čo nepripomínalo kontrasty, ktoré ho bičovali aj v spánku.
Hodiny ukazovali deväť, keď voda vo vani vychladla. Vstal, osušil sa a s vyhriatými kosťami cez to prešiel znova.
Priamky vydupané do chodníkov vytvárali vzory, ktorým nerozumel, keď kráčal do prístavu pozorovať rybárov vo vysokých gumených čižmách ako vykladajú svoju korisť z malých lodiek. Ani keď o hodinu neskôr v silnom vetre kupoval čerstvé ryby zabalené vo vlhkom novinovom papiery. Fragmenty článkov z minulého týždňa nalepené na prstoch boli jeho jedinými správami z vonkajšieho sveta. Správami bez akejkoľvek orientačnej hodnoty.
