Smrť chodí po horách

*

Vysnívala mi chodník
Ten čo vedie na okraji zrázu
Ťažkú hmlu, v ktorej sa stráca z dohľadu
Pridala vysoké topánky, fľašu s vodou
a odkaz načarbaný na starej, zožltnutej mape: Brať ju so sebou vraj nemalo zmysel

Cestou som prešacoval útroby cudzích poštových schránok
Snažil sa nahmatať stopy logických súvislotí
Ale namiesto nich len stojatú dažďovú vodu, hrdzu a pavučiny, v ktorých sa nezachytila žiadna nápoveda

Iba ozvena jej horúčkovitej snahy, s ktorou mi vysnívala úzke dvere cez zvukovú bariéru do miestnosti, kde tlmené svetlá, kamenná podlaha a drevená dekorácia ručne natretá bezfarebným lakom zvýrazňovali jej boky v čiernobielych bodkovaných šatoch

Vysnívala mi mystické ľadové pláne, o ktorých som jej nikdy nerozprával

Drum Castle

Veľká Fatra, Chata pod Borišovom

Vrstva snehu mala na povrchu vetrom ošľahanú kôru, dosť tvrdú na to, aby sme za sebou nezanechávali žiadne stopy okrem tej pachovej, ktorá levitovala tesne nad povrchom až do polnoci. Dávno potom, ako sme prešli týmto územím s ním nenávratne splynula. Naša náhodne vybraná trasa sa pre ňu stala prirodzeným domovom. Ostali sme tam zapísaní naveky. Možno sa tam nikdy nevrátime, ale ak áno, bude to s istotou a pocitom bezpečia.

Ako na nový rok...

Hneď od rána som mal pocit, že treba urobiť niečo špeciálne, konštruktívne, výnimočné, pamätihodné, originálne,  hrdinské. Niečo, na počesť čoho by ľudia písali rozsiahle básne a divadelné hry. Niečo, z čoho by naskakovala husia koža a ježili sa chlpy na rukách. Niečo podstatné, na čo by sa spomínalo, čo by sa oslavovalo, zapísalo sa do histórie. Niečo, čo by malo takzvaný cveng, čokoľvek už to znamená. Niečo, čo by ma zaradilo k velikánom svetových dejín a k nohám zložilo zástupy žien. Niečo, za čo sa rozdávajú vavrínové vence a zlaté metály. Za čo sa nosí na rukách. Čo sa ospevuje v dlhých ódach. Niečo, čo by zo slávnych generálov urobilo cínových vojačikov. Niečo neopakovateľné.   A tak som hneď ráno vydrhol hajzlovú misu.