záverečná

vlnovisko

Za

stenou
ospalým
šeptom
prezrádza
sa
stará
známa
svetlomodrá
panoráma

naklonená rovina

Dobrovoľne si púšťaš žilou?

Nevidíš lahôdky

roztekať sa vo
výklenkoch
strážnych
veží?

Necítiš napätie rásť v

                  oblúkoch?

Hľadáš iskry v benzínovom

                                 závoji?

 

 

fotografia

Jazda útočí z pravého krídla

 

V inej časti sveta

Lekná na rovnej hladine rozkvitli do

    nekonečných vzorov

Ich korene bažiace po tme a zásobách

    sladkého vína

    sa prevŕtali až do starej pivnice

 

V kyticiach zamrznutých výdychov

    hľadám jazyk ktorému by okrem

    vysychajúcej mašinérie v hlave

    rozumelo aj srdce

 

Učím ho správnej artikulácii

 

Učím ho neskrývať sa pred svetlom

 

Učím ho prvým neistým krokom

    bočnými ulicami tejto utópie

Dobrovoľne rozprašovanej

    nad husto obývaným územím

 

Vždy keď sa ozve mlasknutie uzávierky

    niektorí si trhajú vlasy

Iní neprestávajú víťaziť

 

 Flotila klesá ku dnu

spojenia

za stovkami zákrut                                               

za tou poslednou

ktorá  bola znamením že som sa blížil

 

kam?

 

som ešte nevedel

to som zistil až

za tou poslednou

za ktorou

 

čítam

o miestach

 

ešte viac odľahlých ako toto

ku ktorému som sa priblížil svojim telom

ale duša vôbec nezaostáva

                                                                                                      

čítam

o izolácii a štastí

o histórii a dedičstve

o spojeniach

o prázdnych cestách

a letiskových termináloch

 

ktoré sú len nosnými kostrami zabalenými

do studeného plechu

žiaden prepych

žiadne ostré svetlá

 

o termináloch ktoré

každý večer ukladajú k spánku

 

alebo by som mal povedať

prebúdzajú iba niekoľkokrát do týždňa

vždy pred príletom štyroch pasažierov

zdesených

rozbesneným bočným vetrom                                              

 

o balvanoch vyvrhnutých

na pevninu

 

silami za hranicou nášho chápania

naburaného bledými

obrazmi

romantickými radovánkami

a pohodlným kráľovstvom ľudského plemena

 

počas                                                                                

tichej samotárskej večere

neprerušenej zavádzajucimi

pazvukmi zhmotnených nebies

s výhľadom na poslednú zákrutu

 

čítam

o miestach bez prirodzeného

nepriateľa

 

 

po čase

v krajine bez zákrut

v krajine tajomných polí slanej vody

v krajine z tisícov ton hrubostennej ocele

za ďalšou vlnou

za tou poslednou

 

snívam

o miestach                                    

 

čo svojou odľahlosťou odplašia slabých

chytených do siete slovnej prostitúcie

čo vábia len čistými prameňmi a rybolovom

kde dážď nie je zatracovaný

a málovravnosť spája

 

snívam

 

o svojej ďalšej zákrute

oceán

Prebudený zo spenených snov

   vykúpený z hluchých prasklín

v povrchu kedysi bahnísk

   bez vôle porozumieť

systému chodieb

   ktoré vypadli zo životodarného cyklu  

a ktoré nechávam ďaleko

   zredukované na nevyhnutnosť

spojenú s procesmi súčasnosti

Ostávam ležať na miernom svahu

   a počúvam nič neskrývajúci oceán

ako si po mňa prichádza bez pretvárky

   vyzbrojený sklenými ideálmi

a obrazmi Vikingov

   prikrytý nepriestrelným šumom Atlantiku

čakám kým sa vlny doplazia až ku mne

   a odnesú ma

smerom k Islandu a Grónsku

   všetky hlboké kazy sú zabudnuté

vo chvíli keď som zobudený

   do extázy zubatého prílivu