kambodža

I

Vyzbrojení iba plným priehrštím

neškodných výhovoriek, ktoré

podľa vážnosti situácii používame

v reálnom čase, máme pred sebou

hodiny valivého odporu a najbližšie dva

dni sme pre všetkých pocestných

zasnúbení. S batožinou natlačenou

pod úzkymi sedadlami rátame každý

tretí deň stovky horúcich, prašných

kilometrov a červené fľaky na mojej

košeli, spotenom krku a lýtkach. Tvoja

koža je zahalená, viac obdivuhodným

rešpektom pre miestnu kultúru a tradície

ako odevom. Viem, že máš opäť bolesti.

Žalúdok, insomnia, vzdialenosti a ja tiež

nepomáham, keď sa mi po každom náraze

pre môj znivočený chrbát zvulgárnieva.

Prichádzame v najväčšej horúčave dňa,

na poludnie a už onedlho sa v neďalekom

hotely úľava šplhá po stenách smerom nahor,

keď nasledujem mokré odtlačky tvojich

piet, keď ma po všetkých klamstvách

vymyslených pre dobro iných vyvedieš

zo sprchy naspäť medzi znamenité

vône sveta.

II

Krátko po raňajkách odrazíme

od mäkkého brehu v modrom

dvojmiestnom kajaku. Je horúce,

zamračené ráno. Ako prvú

minieme loď sajúcu z dna tony

mokrého piesku, okresanú do

strašidelného funkcionalizmu a čiernej,

zaolejovanej jednoduchosti.  Jej

zostarnuté telo zaťažené vlhkým

nákladom až na pokraj potopenia.

Kus pred mostom má rieka prítok,

ktorý vidieť z diaľky, nechtiac označený

červeno bielym telefónnym stožiarom.

Odbočíme doprava a od tohto bodu

zaberáme veslami proti prúdu, ale s rovnakou

ľahkosťou s akou sme prešli prvú

časť rieky. Chrbty ukážeme riedkej

infraštruktúre, hluku a ľudom. Všetko

nechcené utopíme v ľahkom rozhovore

o akčných filmoch z rokov 80. Koho by to

napadlo? Tu na vode medzi husto zarastenými

brehmi. K širokému a nízkemu telu vodopádu

Tatai je to iba 90 minút cesty. Začína

mrholiť.  Prekvapuje ma hladké

a zručné pristátie medzi skalami, hlavne

preto, že naša tímová práca nie je

úplne bezchybná. V ponožkách sú

kroky po mokrých kameňoch istejšie

ako naboso. Objavíme skalný previs

a v silnejúcom daždi jeme studený

obed. Potom konečne opustíme sucho

nášho úkrytu. Začneme skúmať

biele kaskády a necháme sa ochladiť

posledným úderom monzúnovej

sezóny.

III

Všetko začína večerou servírovanou

pod domom na drevených stĺpoch. Práve

tie symbolizujú spoločenské postavenie. Podáva

sa čerstvá ryba v kombinácii neznámej a ďalšie

dve jedlá. Hostiteľ sedí oproti za stolom, ktorý je

takmer vo vodováhe na tvrdo udupanej zemi. Zvyšok

rodiny záhadne zmizol v tme. Z nasekaných kusov

bieleho mäsa vytŕčajú dlhé, ostré kosti. Steny tu

neexistujú, až na poschodí, kde cudzincovi

ponúknu vlastnú posteľ, ale práve tu na nedávno

zaschnutom bahne sa verejne odohrávajú

všetky rodinné udalosti. Úplne viditeľné z ulice,

pod snehobielymi moskytierami, medzi betónovými

urnami na vodu, v tieni kokosových paliem, na

vydratých sedadlách motocyklov, v pohároch teplého

piva s ľadom, v explodovanej minulosti, pod jedinou

žiarovkou, ktorá môže zhasnúť kedykoľvek. 

IV

Prispôsobili sme sa rutine miestnych

Ranostajov a prirodzene sa prebúdzame

Pred šiestou. Na ceste z hotela sa zastavujeme

a na ulici rýchlo platíme za dve porcie

ryže s tenkými pásikmi grilovanej bravčoviny,

nakladanú zeleninu a k tomu dve ľadové kávy

v priesvitnom plaste. Loď na mútnej, takmer

stojatej vode je priviazaná k rozpadávajúcemu

sa drevenému schodisku vedúcemu

z cesty k rieke. Vďaka tvojím predchádzajúcim

cestám máme výhodu. Nalodíme sa a vylezieme

na strechu skôr ako si ostatní uvedomia túto

možnosť, ale kým loď vypláva a my dojeme

raňajky, spoločnosť na bielej streche sa

rozrastie o ľudí, veľké objektívy aj zablatenú

motorku. Život na rieke tvoria deti a ženy, pre

ktoré sú strmé brehy miestom ranného kúpeľa

a rybári s bielymi cigaretami v tmavých perách,

skúmajúci jemné, prázdne siete zavesené na

bójkach z pollitrových plastových fliaš

a premýšľajúci nad ich hrou o prežitie. Trvá

hodiny, kým vplávame do zatopeného lesa.

Vodná cesta sa hadí úzkymi kanálmi tesne

pod úrovňou vrcholcov stromov. S ďalekohľadom

pozoruješ vtáky nečakane štartujúce do vzduchu

a ja sledujem cestu, približujúce sa nízke konáre

a raz zachránim vysokého Francúza pred

úderom do hlavy. Na rozdiel od ostatných ani

jeden z nás nefotografuje.

V

Kto by si to pomyslel?

Dievča s tuhým kresťanským

koreňom sedí po troch dúškoch saké

zvodne pripité v bare

a s bielymi nohami vyloženými vysoko a hrdo

na obdiv pre mňa z klobúka vyťahuje

ďalší príbeh.  Uvoľnené ako

nikdy predtým, dovolím si tušiť. A ak nás

dnes v noci niekto pozoruje

spoza rohu,

tak trochu hlučných

a trochu bohatých,

nech. Keď sa zasmeje nahlas,

čo nerobí veľmi často, žulové

steny vzdialeného chrámu praskajú

v základoch, ruleta sa točí, ja dvíham pohár

a v červenom prítmí

bez slov pripíjam.

VI

Dvere do tohto domu, posledného

vo svahu na pravej strane cesty z mesta

sa odomykajú

inak ako všetky predošlé, za ktorými

sme doteraz spali. Prehliadka spálne,

kuchyne a pracovne nás privedie

na vyvýšenú, veternú terasu. Na obzore

matka zem hoduje na zvyšnej pologuli

slnka. Teraz už viem, prečo sme roviny,

zaplavené ryžové polia a neskôr

kaučukové plantáže vymenili

za odľahlú provinciu Mondulkiri, kam

do vysokých kopcov vyhnali

prekvapujúco hladkú asfaltovú cestu. Niekde

vo svete sa možno tulipány zatvárajú

na dobrú noc, niekomu v daždi tečie strecha

na dvoch miestach a inde šelmy trhajú

mäso z kosti, ale tu moje severom nasiaknuté

líca, dnes výnimočne oholené, vítajú

altitúdu, ticho a nárazy vetra na terase domu,

ku ktorému sa dá dostať

iba prekročením roky nepoužívanej

pristávacej dráhy a dvoch smrteľných križovatiek.