I
Nevoľnosť pominula, aj keď pán šofér
navigoval
okolo balvanov, čo sa pomedzi stromy
zrútili
zo svahu na
úzku cestu. Po drvivých hodinách
a serpentínach
Severovýchodného Tonkinu
sa vpravo
pomedzi pružné haluze a lístie
zaligotala
hladina a na druhom brehu dočasný
základný
tábor postavený na pilieroch. Noc prišla
rýchlo. Matrace
na hrubých vyhladených doskách
a ťažké
prikrývky chránili pocestného pred
horským
chladom, ale nie pred volaním
susedovho
kohúta a trochu neskorším pozvaním
na palacinky
podávané na otvorenej terase.
Po silnej
káve, ktorá sa na miestny spôsob
pila s riadnou
dávkou kondenzovaného mlieka
sme ako prví rozčerili
vertikálnu meditáciu
vápencových
útesov okolo jazera Ba
Bé.
Náš
lodivod s čiernou kuklou na hlave
nasmeroval
dlhú, železnú pramicu
na sever.
Dvojici zjazvených skalných veží
nad dedinou
sme ukázali chrbát. Pasažierov
nebolo veľa.
Ponorení do mrazivej absencie slov
s jedným
ďalekohľadom pre dva páry očí
sme si
prisvojili tento majestátny kus sveta.
Sureálne
korene pobrežných stromov
sa hadili po skale
k živine horskej vody a na nich
uviazané
pasce na kraby a ryby značkovali
teritórium
človeka prefíkaného. Jazero nám prirodzene
spomalilo
tep a ukázalo, že krajina v červenom
odtieni ako
ju poznáme z pozadia Čínskych kaligrafií,
učupená
v mystickej východnej hmle, skutočne existuje.
II
Neviditeľná,
chladná triešť hraničného vodopádu
torpéduje
pokožku a naostruje zmysly. V diaľke,
na
vertikálnej hrane mužská postava máva vo vzduchu
udicou
a rozsekáva poloblúk prízemnej dúhy. Príliš
vzdialený na
detailný záber, ale v mojich predstavách
mu voda siaha tesne nad gumené sandále a zimou
skrehnuté
členky. V pravom vrecku krátkych nohavíc
mäkká
krabička cigariet. Riedke fúzy nad hornou perou
a čierne páperie
na brade. S chodidlami zaborenými
v nekonečnej
horskej fantázii stojí v koryte
rieky
nad
priepasťou. Stabilný a nehybný od pásu dole,
jednou nohou
je doma a druhou v cudzine.
III
Jaskyňa
ožila a bleskovo zavrela
tlamu. Steny
s výnimočnou
textúrou,
omamné a magické,
ako vo
vysnívanom apartmáne
sa chveli v beztiaži
trojuholníkových
bozkov,
v ubúdajúcom
svetle
dutiny centrálneho
dómu
a vírivej
ozvene krokov.
IV
Poludnie nás
zastihlo na dlhom chodníku v údolí obkolesenom
oblinami hôr.
Takými, čo z náhodných pozícií štartujú do výšky
a rozbíjajú
nekonečnú rovinu polí. V tichom, statickom momente
vidieka roľníci
vo svojich príbytkoch práve zapíjali obed horkým
zeleným
čajom, ale to sme sa mali dozvedieť až
na spiatočnej
ceste, keď
rodiny s nástrojmi a ťažnými zvieratami zaplavili
veľkolepé údolie. Ak by sme boli pozvaní, určite by sa nám
z neho ušlo.
Použité šálky by najskôr opláchli tým istým
vývarom
a nahlas pochválili našu zručnosť s paličkami, spýtali
sa na
manželstvo a zárobky. Ale my, nedávno ovlažení pŕhlivou
zvedavosťou
veľkomestských študentov sme neprišli len tak
mimochodom
zdieľať súkromie. Skôr počúvať a učiť sa
jednoduchosti
životných procesov. Na ceste späť sme počítali
vrecia na
chrbtoch koní, ktoré sa trápili chôdzou
zo schodov.
Obdivovali
svalové kontúry mladej roľníckej generácie. Hádali
vek
drobných, vitálnych žien prekračujúcich hlboké brázdy
s nákladom
hnojiva na ramenách. Hádali, či si vôbec niekedy všimli.
V
Dvere autobusu sa neskoro
popoludní otvorili
na širokej,
priestrannej križovatke. Sami sme
vystúpili na
prašný bulvár, kde sa s tovarom
naskladaným
od výkladov v úzkych, vysokých
domoch až po
okraj cesty miesila dilema čerstvého
tisícročia na
priesečníku svetov. Vôňa grilovanej
kukurice
zadupaná do zeme mechanickým tónom
mesta
a pohybom vozidiel. Jazero pred hotelom
poloprázdne a polomŕtve
s bielymi stekancami
čohosi na
odhalenom dne. Priečelie ulice bez jedinej
pozvánky pre
nás zablúdených námesačníkov.
Naše dojmy
sa ukázali mylné na druhý deň ráno,
keď sme
bicyklovali cez oblúkovú bránu von
z mesta.
Všetky pochybnosti oživené predošlú
noc po
príchode do Ninh Binh sa stali minulosťou.
Z konštantného
oparu, symbolu zimy, sa s každým
záberom do rozheganých
pedálov pomaly ukazovala
ďalšia tvár
krajiny etník, duchov a vodných drakov.
VI
K cestám po najdlhších
rovnobežkách patria
zadky
a stehná zo želatíny po hodinách strávených
v sedle
motocyklov. Ak neminieš priesečník len
kúsok od
cieľa a zvezieš sa po oblom chrbte
najbližšieho
poludníka, skončíš vo vlhkej džungli
s jaštermi
v kútoch murovaných chát a čiernou plesňou
na
vankúšoch. Steny sú bariérami, medzi ktorými sa
iba spí.
Ráno začni prienikom hlboko za bežné obranné
línie, ale
značkuj si cestu späť. Dlhá a pevná palica sa
počíta,
nikdy nevieš, čo nocovalo v koreňoch a dierach
čerstvo
prebudeného chodníka. Rozvibruj pôdu pod
nohami.
Okrem toho, dnes tadiaľto kráčaš ako prvý.
Daj zveri
šancu odplaziť sa z cesty v mieri
VII
Na poschodie
viedlo úzke schodisko
s bledožltými
stenami.
Kovová konštrukcia vsadená do
muriva,
usvedčená miliónom hladných krokov.
A vedľa
v šachte cestoval mini výťah, ktorým
prepravovali
jedlo do miestnosti so starou
drevenou
podlahou, kde zo stropu
viseli do
vĺn nariasené farebné pásy priesvitnej
látky, lampy
a atmosféra bezpečného prístavu
v teplých
farbách. Okná netesnili
celé dekády
a v rohu
malá, nemá
knižnica. Na uhasenie celodenného
smädu sme
striedali citronádu a pivo, každé
sústo
starostlivo balili do plátkov
jemného
ryžového papiera.
Neskôr dážď udrel
na strechy, cisterny,
gravitačné
potrubia a oceľové mreže na oknách
a balkónoch
najvyšších poschodí. Aj bonsaje
extrémnej
veľkosti a pláty vlnitého plechu, pod
ktorými
mačka s modrými očami skrývala
svoj snehový
kožuch albína.
Neskorý večer prehlušený a zvlhnutý
slzami vodného draka v rukáve.
V izbe
s oknom otvoreným do zadného
dvora neostávalo
iné, len
ukryť zvyšok
sladkej vône do krabice
ozdobenej
perleťou a naposledy sa obrátiť
na ten
správny bok.
