annam

I

Nevoľnosť pominula, aj keď pán šofér navigoval

okolo balvanov, čo sa pomedzi stromy zrútili

zo svahu na úzku cestu. Po drvivých hodinách

a serpentínach Severovýchodného Tonkinu

sa vpravo pomedzi pružné haluze a lístie

zaligotala hladina a na druhom brehu dočasný

základný tábor postavený na pilieroch. Noc prišla

rýchlo. Matrace na hrubých vyhladených doskách

a ťažké prikrývky chránili pocestného pred

horským chladom, ale nie pred  volaním

susedovho kohúta a trochu neskorším  pozvaním

na palacinky podávané na otvorenej terase.

Po silnej káve, ktorá sa na miestny spôsob

pila s riadnou dávkou kondenzovaného mlieka

sme ako prví rozčerili vertikálnu meditáciu

vápencových útesov okolo jazera Ba Bé.

Náš lodivod s čiernou kuklou na hlave

nasmeroval dlhú, železnú pramicu

na sever. Dvojici zjazvených skalných veží

nad dedinou sme ukázali chrbát. Pasažierov

nebolo veľa. Ponorení do mrazivej absencie slov

s jedným ďalekohľadom pre dva páry očí

sme si prisvojili tento majestátny kus sveta.

Sureálne korene pobrežných stromov

sa hadili po skale k živine horskej vody a na nich

uviazané pasce na kraby a ryby značkovali

teritórium človeka prefíkaného. Jazero nám prirodzene

spomalilo tep  a ukázalo, že krajina v červenom

odtieni ako ju poznáme z pozadia Čínskych kaligrafií,

učupená v mystickej východnej hmle, skutočne existuje.

II

Neviditeľná, chladná triešť hraničného vodopádu

torpéduje pokožku a  naostruje zmysly. V diaľke,

na vertikálnej hrane mužská postava máva vo vzduchu

udicou a rozsekáva poloblúk prízemnej dúhy. Príliš

vzdialený na detailný záber, ale v mojich predstavách

mu  voda siaha tesne nad gumené sandále a zimou

skrehnuté členky. V pravom vrecku krátkych nohavíc  

mäkká krabička cigariet. Riedke fúzy nad hornou perou

a čierne páperie na brade. S chodidlami zaborenými

v nekonečnej  horskej fantázii stojí v koryte rieky

nad priepasťou. Stabilný a nehybný od pásu dole,

jednou nohou je doma a druhou v cudzine.

III

Jaskyňa ožila a bleskovo zavrela

tlamu. Steny s výnimočnou

textúrou, omamné a magické,

ako vo vysnívanom apartmáne

sa chveli v beztiaži

trojuholníkových bozkov,

v ubúdajúcom svetle

dutiny centrálneho dómu

a vírivej ozvene krokov.

IV

Poludnie nás zastihlo na dlhom chodníku v údolí obkolesenom

oblinami hôr. Takými, čo z náhodných pozícií štartujú do výšky

a rozbíjajú nekonečnú rovinu polí. V tichom, statickom momente

vidieka roľníci vo svojich príbytkoch práve zapíjali obed horkým

zeleným čajom, ale to sme sa mali dozvedieť až  na spiatočnej

ceste, keď rodiny s nástrojmi a ťažnými zvieratami zaplavili

veľkolepé údolie.  Ak by sme boli pozvaní, určite by sa nám

z neho ušlo. Použité šálky by najskôr opláchli tým istým

vývarom a nahlas pochválili našu zručnosť s paličkami, spýtali

sa na manželstvo a zárobky. Ale my, nedávno ovlažení pŕhlivou

zvedavosťou veľkomestských študentov sme neprišli len tak

mimochodom zdieľať súkromie. Skôr počúvať a učiť sa

jednoduchosti životných procesov.  Na ceste späť sme počítali

vrecia na chrbtoch koní, ktoré sa trápili chôdzou  zo schodov.

Obdivovali svalové kontúry mladej roľníckej generácie. Hádali

vek drobných, vitálnych žien prekračujúcich hlboké brázdy

s nákladom hnojiva na ramenách. Hádali, či si vôbec niekedy všimli.

V

Dvere autobusu sa neskoro popoludní otvorili

na širokej, priestrannej križovatke. Sami sme

vystúpili na prašný bulvár, kde sa s tovarom

naskladaným od výkladov v úzkych, vysokých

domoch až po okraj cesty miesila dilema čerstvého

tisícročia na priesečníku svetov. Vôňa grilovanej

kukurice zadupaná do zeme mechanickým tónom

mesta a pohybom vozidiel. Jazero pred hotelom

poloprázdne a polomŕtve s bielymi stekancami

čohosi na odhalenom dne.  Priečelie ulice bez jedinej

pozvánky pre nás zablúdených námesačníkov.

Naše dojmy sa ukázali mylné na druhý deň ráno,

keď sme bicyklovali cez oblúkovú bránu von

z mesta. Všetky pochybnosti oživené predošlú

noc po príchode do Ninh Binh sa stali minulosťou.

Z konštantného oparu, symbolu zimy, sa s každým

záberom do rozheganých pedálov pomaly ukazovala

ďalšia tvár krajiny etník, duchov a vodných drakov.

VI

K cestám po najdlhších rovnobežkách patria

zadky a stehná zo želatíny po hodinách strávených

v sedle motocyklov. Ak neminieš priesečník len

kúsok od cieľa a zvezieš sa po oblom chrbte

najbližšieho poludníka, skončíš vo vlhkej džungli

s jaštermi v kútoch murovaných chát a čiernou plesňou

na vankúšoch. Steny sú bariérami, medzi ktorými sa

iba spí. Ráno začni prienikom hlboko za bežné obranné

línie, ale značkuj si cestu späť. Dlhá a pevná palica sa

počíta, nikdy nevieš, čo nocovalo v koreňoch a dierach

čerstvo prebudeného chodníka. Rozvibruj pôdu pod

nohami. Okrem toho, dnes tadiaľto kráčaš ako prvý.

Daj zveri šancu odplaziť sa z cesty v mieri

VII

Na poschodie viedlo úzke schodisko

s bledožltými stenami.

              Kovová konštrukcia vsadená do muriva,

              usvedčená miliónom hladných krokov.

A vedľa v šachte cestoval mini výťah, ktorým

prepravovali jedlo do miestnosti so starou

drevenou podlahou, kde zo stropu

viseli do vĺn nariasené farebné pásy priesvitnej

látky, lampy a atmosféra bezpečného prístavu

v teplých farbách. Okná netesnili

celé dekády a v rohu

malá, nemá knižnica. Na uhasenie celodenného

smädu sme striedali citronádu a pivo, každé

sústo starostlivo balili do plátkov

jemného ryžového papiera.  

Neskôr dážď udrel na strechy, cisterny,

gravitačné potrubia a oceľové mreže na oknách

a balkónoch najvyšších poschodí. Aj bonsaje

extrémnej veľkosti a pláty vlnitého plechu, pod

ktorými mačka s modrými očami skrývala

svoj snehový kožuch albína.

                Neskorý večer prehlušený a zvlhnutý

                slzami vodného draka v rukáve.

V izbe s oknom otvoreným do zadného

dvora neostávalo iné, len

ukryť zvyšok sladkej vône do krabice

ozdobenej perleťou a naposledy sa obrátiť

na ten správny bok.