citrus

Ako sa zoceliť?

Ako znovu ovládnuť to jediné, čo nám naozaj patrí?

             S holými nohami vyloženými na nízkom stole

dennodenne čakám, kedy sa žulové kvádre
v májovom slnku vyhrejú na izbovú teplotu
21. storočia.
                          Kedy zatvoria ulicu na oboch koncoch tesne
pred strmhlavým náletom.
                          Kedy naladia frekvenciu ďalšej odlivovej vlny,
pod ktorej vypätým chrbtom odvisnem, ale nie ako
mnohí chudáci, ktorí neuniesli život a storočia
na ramenách a odvisli z drevených trámov.
                          V zvonkohre nočných svetiel
a citrusovom opare vonnej sviece
je opäť čas ciest prstom po mape.
                          Na každej strane,
pod každým bolestivo a túžobne zahnutým rohom
je zaznamenaná nová
kontúra,
odtieň,
šrafa,
výška a bod.
                           A ako sa nikdy nedá vyhnúť každej kvapke v letnej
prietrži mračien, tak mäsitá poézia skamenelín zapadnutá
tonami blatistého času číha na kohokoľvek s lopatou.   

sos

Dočasné tváre pieskových dún držia

pohromade iba trsy bledozelenej

 

trávy. Hrošou kožou obrnené proti

drastickým podmienkam a drsné

 

na dotyk. Na dne olovenej duše

podvečerného tuláka, SOS nadživotnej

 

veľkosti koncom palice vyryté do vlhkého

piesku, mizne v prízemnej pare hnanej

 

hlboko do podnájmu miestnej oázy. Toľko

a viac sa skrýva v jedinej vzorke krokov

 

po pobrežnej čiare. S pečaťou drsnej

krásy na vysokom čele, na hmote

 

presúvanej z kopy na kopu maskovanou

rukou často takmer polárneho vetra.