kto už len

pokľakne k steblám trávy
oplodneným morbídnou rosou
a vystrčí jazyk k škrupine
telesa zemského?


v kóme okvetných lupeňov
železná ruda tvojich sifónových
očí vypĺňa praskliny vlhkosťou


na samom okraji prstenca v hrdle
prázdneho výkriku máš moje slovo
táto loď je beznádejne deravá

potopa omšového vína

Ak ti rukou potrasie genetická vada
Zápachu
A husacinou kŕmiš armádu cínových
Vojačikov
Krívajúcou pred mľasknutím štartovacej
Pištole
(Sekundová pauza)
Holou vetou obdarená mesačná
Pantomíma
Milostného aktu v nadživotnej
Veľkosti
Je vetrolamom z pečených
Gaštanov
Nad sadrovým odliatkom nervového
Zrútenia
Visí stále teplý odkaz so sicílskou
Kravatou
A po tom všetkom nám stačí krátka
Sezóna
Nerušených zimných
Spánkov
Tesne za panenskou deriváciou
Báseň
Sa dá ukončiť iba kuričskými
Skúškami

kontúra ticha

keď rána sú mienkotvorné  
ticho počuteľné
priestor citeľný
srdce sa ozýva v spánkoch
a tlak klesá
choreografia horského
výstupu spočíva
v jednoduchosti kroku


v jasnom nesmrteľnom ráne
sú kontúry štítov dávno
zarezané do spopolnenej
oblohy
a topia sa v ohni
jagavého úsvitu


zdá sa
že ploské bochníky
bieleho chleba nás
bezpečne hrejú
na duši
a meditácia hlbokých
nádychov hrá prvé
husle v orchestri
tichom podlomených
kolien

atlas

farby
a zase
farby
explózia pastelových odtieňov
na vyprahnutom zvetranom
chodníku
riedka vegetácia
a ružový prach
sadajúci
na napnuté lýtka
a obnažené predlaktia
krajina suchá
            sypká
            a strmá  
na oko takmer bez života
ale v tieňoch
zhrbených stromov
s hlbokými vráskami
vrie voda na ďalší
pohár
sladkého čaju
krajina
vymalovaná bujnou
konverzáciou
čisto
mužskou
tajomnou
zahalenou
v nízkom oblaku
jazyka horalov
so stvrdnutými
pätami

N9

100km/h
A žltý piesok cestujúci naprieč
Rovným asfaltovým pásom
V krajine bez ohrád a hraníc
Ľudí ubúda
Bičovaní pálavou a suchým vetrom
Sa ukladajú v tieňoch a zákrytoch
Hlinených obydlí
Poludňová apatia vládne starým
Aj omladine
Túlavým psom a mačkám
Aj konštantným pohľadom
Do diaľky krížom cez ulicu
Ktorá je smutnou tvárou tohto
Takmer mesta
Čosi necítiť vo vzduchu
Čosi tu chýba
Dávno odnesené na krídlach
Krvilačných múch

A čo my?

My a náš bezostyšný piknik
Z falošných a prelietavých nádejí
Ktorý rozbalíme
Na každej zastávke
Cestou medzi
Prameňmi so
Slanou
Vodou?

Akuc, Amur, Agellid

mechanická bradavka

si kolosálna
hladujúca vampírka 
stratená v spálenisku
jednej zradnej noci

dolinami

nahotinka

deň by mal začať voňavou
básňou
      alebo
delovou guľou zo záhrobia
                                           takou
čo zatne tesáky rovno do
živého
      alebo
výkrikom so zdravým jadrom
čerstvo
spadnutého jablka

bora bora horor

meníme sa na pijanov vo
flanelových košeliach a so
zelenými fľakmi šťavnatej
trávy vyjeme na mesiac

spíme neďaleko prameňov so sladkou
náruživou vodou a v čerstvo oživených
pahrebách čítame príbehy s ťažkou
guľou histórie na nohe

nasýtení lejakom strateným v
poslednom súmraku sme
dobrovoľne slepí voči trpkým
útokom večne nenažraných

                  tak

plaché sú dni keď vrecká
odľahčíme o štrngot druhej
strany mince a chrbtom ruky
hľadíme dlhé nedostižné tiene

penzia

karafy vína
pod letným mesiacom
mal by piť penzista
len v kresle hojdacom

sezóna

kratučké sukne
zhnednuté stehná
pýta si palošom
a nie len jedna

klíma

takmer reálne sú obrazy
 na drsných stenách
  čiernej diery tiež nazývanej
   identita

ako potopa lodnej skrutky
obdarená poľným kvetom
úsmevu
 
symbolickým lúčom kovového
 dychu rozdrvená virtuálna
  hruška posvätného
   rána

aj taká
je mikroklíma
čelného nárazu

divočina

manikúra mozgu

      s posledným zárezom zaspala
fontána horúcej krvi

      a explózia pravého háku píše dejiny
nad večne zdvihnutým obočím

      koža koža a zase koža
omráčená krásou vlhkého aktu sebaobrany

      v naslinených ložiskách predpeklia
ó stuhnutá sláva vlajkonosičov

sviatok práce

komunista vyhlásil
že robota nás spája
vyhoním si cicinu
na 1. mája

stopy

zátišie

      Ty
kto si zlomeným 
šípom
tejto generácie
a padáš 
z oblohy
ďalším fiaskom
ťažko ranený
      Bez kompasu
      Náhle zvlečený 
z tíšivého efektu
najnovších trendov
      Bez verbálnej 
podpory promptných definícií
      Zastav 
nad voňavým
zátiším
strát a nálezov

      Na zvetranom prahu 
      
            ešte stále tlejúcej
      
                  zdivenej

                        predstavivosti

      Medituj priestor a tupé uhly
na bielom pozadí
      A rozkolíš podsvetie
vlastnej zadubenosti tam
kde 
ako odmenu
za zberateľskú 
trpezlivosť
dávajú 
spŕšky meteoritov
dobrú noc

bod varu

keď dážď padá
s presnosťou olovnice
prírody
keď pod prikrývkou
ožívajú iskry
a úsvity
sa nebezpečne
predlžujú

stop

domysli si emočné
bezvetrie
hodvábnu cestu
lenivého rána
a trochu
začiatočníckeho
šťastia

spoločnosť
J. Brahmsa a arómy
práve drvených
kávových zŕn
vypĺňa zívajúcu
kapsulu jari a svaly
rozčesané sypkou
melódiou nikdy nie
predčasnej oslavy
aj vriaci triumf
otvorenej náruče
čerstvo vyšlapané
do obnaženého
pahorku mysle

politikos

uviaznutá
na plytčine
čierneho
na bielom
zapadnutá
v bezrozmernom
vákuu slova

koriander

na špici
ľadovca
je vôňa
naježená
takmer
ornamentálna.
a tí čo
vedia...
...spokojne
plačú
rozkošou.

trhlina

medzi
spánkami
tuhne
olovo
vtáčej
perspektívy

zo stropu
modrej
planéty visí
ťarcha
časových
pásiem

v oťažených
pätách
sa zatvára
trhlina
ročných
období

zátaras

na ľudoprázdnej

trajektórii

pred zátarasom

zo sfalšovaných

snov

tam kde

sa svetlo láme

cez hranol

lopatujú tí

ktorým

   odkvitla ruža

pohyblivého

zázraku

čakajú

na úder

presýpacích

hodín a vždy

trochu plytkú

poklonu

šťasteny

prstoklad

Existencia
tá
trpiteľka 
fosforeskujúceho 
súmraku
!

V 
nočnom 
odlesku
má 
vláčny
jazyk
a
čeľuste 
s
miernym
predkusom
.

Má
túžobný
hrot
!!!

Cez
priesvitné
žiabre 
záhadného
kompromisu
vdychuje
polnočný
prievan
a
mĺkvo
bombarduje
panorámu
posteľných 
hier
      keď
ruka
opitá
sústavou
modrých 
žíl
rozmaznáva
horúcu 
pahrebu
v 
centre
vzdychajúcej
večnosti
      keď
prsty
tancujú
po
topiacej
sa
klávesnici
vertikálnych
zmien
...

isle of skye

                                   

        

trinidad

lago de atitlán

Sem ľudia neprichádzajú za slávou, ale

zadriemať na priečelí domov so žltou

fasádou a dlhým, krémovým výhľadom

do budúcich životov. S kurzom ležérne

nastaveným medzi kónické telá

vyčerpaných sopiek ďaleko do ilúzie

statických mrakov. Spoločným

menovateľom na všetky svetové strany

roztrúsených horských komunít je jazero

s kotviskami pre jemnozrnné povahy,

dlhými popoludniami v húpacích sieťach,

s akvarelmi na stenách a živou hudbou.

So zvukom bubnov v životom osladenej,

teplej noci a spevom vyhraných strún

v  uliciach vytesaných do čarovných

vulkanických hôr. Spojenie hlbín

a desivých mrakov kypiacich cez vrcholce

ostrých kopcov a zároveň padajúcich

k hladine, na ktorej je lodná doprava

roztancovaná sladkovodnými vlnami

zdvihnutými poobednou siestou. Tá

je iba priateľskou radou zhora a vonia

zvyškami ranných snov tesne pred

prebudením. V nej objavujem brány

do vzrušujúcich zákutí nečinnosti

a vitálnu disciplínu dňa a noci. Tie

nedobitné pevnosti zdravého rozumu.

Líham skoro a budím sa skoro  so slnkom.  

Dávno predtým ako viróza obchodu

rozbije hladinu a rozkošné ticho sediace

na úpätí svahov, plávam vo vodách

jazera Atitlán. 

pipina

špicaté cecky
večery pri telke
v garáži fáro 
a rozum v kabelke