Industrial

Špinavá podlaha potiahnutá čiernou gumovou vrstvou je zavalená náradím rozhádzaným bez rozmyslu. Súčiastky sa nerovnomerne váľajú všade okolo. Sú mastné, lepí sa na ne vrstva prachu, špiny a vytvára odpudivú, mäkkú hmotu tmavej farby. Je takmer smrteľná na dotyk. Mám tu široký výber, výkvet kovošrotu, ale nič z toho nie je použiteľné. Väčšina vybavenia je rozbitá, časť úplne roztrieskaná na kúsky. Skrutky, úlomky, pružiny a plechy s ostrými hranami tu ležia nehybne ako na bojovom poli. Chýba len zápach pušného prachu a síry. Ťažké hasáky a veľké francúzske kľúče sú vrakmi odpočívajúcimi na dne strojárskych dielní. Oceľové piliny číhajú na svoju príležitosť. Ako kliešte sa túžia zahryznúť, vniknúť pod kožu a spôsobiť nekonečné hnisanie, bolesť a horúčku. Steny sú špinavé, nohy stolov a dvere dokopané od ťažkých pracovných topánok. Strop je poleptaný mastnotou. Vzduch je stále dýchateľný.

Prinášam viac náradia a odpadu. Viac nepoužiteľných zbytočností. Ťažké súčiastky, ktoré popadali z výšky a v miestach nárazov sa otvorili dlhé praskliny. V tých miestach sa rozlomili na kusy. V miestnosti sa kumuluje stále viac hutnej oceľovej atmosféry. Priestoru ubúda. Strach sa ešte drží na znesiteľnej úrovni.

Zo stropu visia štyri svietidlá ale funguje iba jedno. Svetlo je dnes slabé a roztrasené. Asi nevydrží dlho. Ak prídem o svetlo, situácia sa stane zúfalou. Rozhodujem sa, že nebudem kričať. Dnes nie. Okrem svetiel starý amplión, ktorý dávno onemel. Aspoň krátke útržky dobrých správ. Aj tie by stačili aby sa moja morálke rozmasírovala a zahriala na prevádzkovú teplotu.

Nepil som už celé hodiny. Pery mám vysušené, nepotrvá dlho a praskliny začnú nepríjemne krvácať. S prasknutými perami je to zlé. Rany sa hoja pomaly a dlho ak človek rozpráva a prijíma potravu. Ústa sa otvárajú, zatvárajú, menia tvar, formu, jemná koža pier sa napína a rany sa opakovane otvárajú. Trvá to dni, možno dlhšie. Rovnaké je to, keď sa porežem na prste presne v tom záhybe, kde je kĺb. V takýchto prípadoch to chce nehybnosť a ticho.

Som ticho už dlho. Nerozprával som sa s nikým nekonečné dni, týždne. Sám so sebou sa nebavím, na to mám ešte dosť zdravého rozumu. Snáď.

Cez dvere označené výrazným červeno bielym priečnym pruhovaním vychádzam von z miestnosti. Mám pocit, že červená nie je dobrým znamením. Nazriem do chodby a rozhliadnem sa na obe strany. Hladina hluku vzrástla o polovicu. Na svojich pravidelných zberateľských výpravách som sa už veľakrát pustil oboma smermi ale vždy je ťažké sa rozhodnúť. Skúšam vyraziť doľava a svoju miestnosť, svoje útočisko zaplnené mŕtvym vybavením nechávam za sebou. Po niekoľkých krokoch sa prudko otáčam a rýchlo postupujem opačným smerom. Bola chyba pustiť sa chodbou vľavo. Už celé dni cítim menej istoty keď tadiaľ kráčam. Keď obchádzam tie isté dvere, z ktorých som pred chvíľou vyšiel, na chvíľu váham ale nutkanie znova sa zatvoriť prekonám. Na konci chodby je schodisko vedúce dole. Keď som ho prvýkrát objavil na druhej strane ako schody vedúce nahor, myslel som, že som objavil cestu von. Namiesto toho ma zaviedli späť do môjho skladiska. Svetlo nepravideľne prebleskuje v tmavej úžine a viac oslepuje ako osvetľuje. Na krivej podlahe mláky kalnej vody s mastnými okami na hladine. Je vlhko.

Po nespočítateľných hodinách plných pádov a úderov do hlavy od nízkych prekladov a prepadnutých stropov som späť. Napadlo ma, že cestu naspäť som vlastne našiel spamäti ale to nemôže byť pravda. Naposledy som blúdil suterénom niekoľko dní. Cez naširoko otvorené dvere ťahám dnu čosi, čo pripomína blok motora, roztrhnutý explóziou na polovicu. Dvere za sebou rýchlo zabuchnem a z posledných síl rachotinu dotlačím do stredu miestnosti, kde je ešte dostatok miesta. Som vyčerpaný. Bezvládne sa mi podlomia kolená a svoju váhu spustím do vydratého čalúnenia stoličky stojacej v rohu za dverami. Obzerám si svoje čierne, zamastené ruky, kostnaté prsty, špinu natlačenú pod nechtami a černotu zažratú do čiary života na oboch dlaniach. Chrbtom ruky si masírujem oči. V zrkadle som sa videl naposledy... Aspoň časť špiny sa mi podarí na bokoch stehien votrieť do nohavíc. Únava ma zlomila.

Predstavujem si, že sedím vo veľkom, pohodlnom kresle. Siesta. Oči sledujú riadky, z čiernej kávy sa parí. Melódie sa kolíšu v teplom popoludní. Na dvere klope sladká únava. Iná ako tá moja. Únava po dobrom obede. Ťažké končatiny a viečka. Chvenie doznieva a vrásky sa vyhladzujú. Večer je ešte ďaleko.

Magnus

Montrose

Nedeľujem

Sedím na kamennom múre s výhľadom na prístav
v malom rybárskom meste
Za chrbtom mám krčmu a ľudia si jeden po druhom
vynášajú nápoje do teplej nedeľnej pohody
Sadajú na múr a celá ulica je lemovaná skupinkami
ponorenými do rozhovorov
Napijem sa piva a pozriem pred seba
Príliv pomaly ukrajuje z vlhkého piesku a sťažne malých rybárskych lodiek
ktoré doteraz opito odpočívali na pravo či ľavoboku
zaujímajú vzpriamenú polohu
Z oboch strán počuť zmes pre mňa stále neprehliadnuteľných
prízvukov
Chcem nimi nasiaknuť
Chcem nasiaknuť atmosférou nedeľného podvečera
Rybacinou páchnucou za každým rohom lebo tá je tu doma
Krikom deciek plávajúcich v studených vlnách
Krivkami žien a zamyslenými pohľadmi mužov

Ráno

Budím sa každé ráno o piatej
ako hodinky
Spánok vždy zastaví presne ako bzukot autíčka na kľúčik
Počasie vonku často pripomína poludnie
Je svetlo a slnečno
Jediným rozdielom je ranná vôňa
moja ospalosť a malátnosť
Z pohodlia svojej postele cítim ako slnečné lúče vyhrievajú izbu
Robia ju útulnejšou
Vždy je príjemné zobudiť sa do tepla po studenej severskej noci
S námahou vstanem a otvorím okno
Do izby vpúšťam dávku čerstvého morského vzduchu
Otočím sa na päte a po pamäti smerujem k svojmu lôžku lebo
oči mám oslepené prudkým nízkym slnkom
Pred tým ako znova zaľahnem
sa mi do uší zabodne otravný nárek čajok
Zaváham
ale len na sekundu
Vrátim sa
okno znova zatvorím
a včasné ráno tak odrežem od mojich ďalších snov

Tak chutí leto

Leto chutí ako veľký, šťavnatý melón, ktorý nesiem vo svojich žilnatých rukách večer na ceste z práce so slabnúcim severským slnkom za chrbtom. Pre koho? Leto chutí ako pevné opálené lýtka vystavené na obdiv v mestskom parku. Leto chutí ako sladká zmrzlina stekajúca po bradách deciek na rozpálených chodníkoch. Leto chutí ako jazda v aute bez strechy. Ako jazda v ústrety obzoru rozochveného od horúceho vzduchu. Leto chutí ako rýchla, vlažná sprcha hneď po prebudení. Leto chutí ako raňajky, obed a večera na terase. Leto chutí ako príjemný chládok v tieni stromov. Leto chutí ako jahody. Leto je ako festival vo Východnej, kde sa plieskalo bičmi a keď ja som sa zobúdzal oraváci stále pili. Leto chutí ako zápas v plážovom volejbale. Ako smeč do mäkkého piesku. Leto chutí ako lepkavý pot na koži po dobrom výkone. Leto chutí ako polopriesvitné, krátke šaty, ktoré dráždia moju fantáziu. Leto chutí ako karneval farieb a vôní. Leto chutí ako zdolávanie kopcov a dolín, ako slabý vánok prefukujúci pomedzi tiene hustých lesov. Ako dokonalá pavučina žiariaca v slnečnom svite. Leto chutí ako zvuk gitary a bubnov v parku. Ako fontána plná polonahých deciek. Ako ospalá cisterna, pomaly krivkajúca ulicou, čo kropí naše prehriate životy. Leto chutí ako vôňa žatvy. Ako vôňa chleba. Ako mračno prachu za kombajnom, ktorý ujedá z dozretého poľa. Leto chutí ako fľaša vína kolujúca v kruhu partie. Leto chutí ako práca v záhrade. Ako stavanie stanu pri vode. Len tak, pre istotu. Leto chutí ako sobotný cyklovýlet. Ako zjazd po prašnej ceste uprostred polí so slúchadlami na ušiach. Leto chutí ako voda zo studničky na Duchonke, ktorú mi ukázal dedo ešte keď som bol malý chlapec. Preto každé leto aspoň raz vysadnem na bicykel a ťahám na Duchonku aby som sa napil tej ľadovej vody. Leto chutí ako ľahké sandále. Leto chutí ako Jack Johnson. Leto chutí ako sladká opitosť na ceste nočnými ulicami. Leto chutí ako letné kino večer po daždi. Ako mokré plastové stoličky a lacný film. Leto chutí ako džoint na kopci za mestom. Leto chutí ako cesta stopom na Oravu. Leto chutí ako futbal na ihrisku. Ako bránky postavené z vyzlečených tričiek. Leto chutí ako smiech. Letná noc je ožiarená ohňom. Ozvučená pečením slaniny nabodnutej na dlhom, pružnom ražni. Kvapkami tuku miznúcimi a syčiacimi v žeravej pahrebe. Leto chutí ako sezóna bez podprseniek. Leto chutí ako bicyklové výjazdy do antikvariátov v Nitre a Partizánskom. Leto chutí ako čapovaná kofola v dedinskej krčme. Leto chutí ako cínová krhla, ktorou som u babky každý večer polieval zeleninu v záhrade. Leto chutí ako odstáta voda vo veľkých plastových sudoch strategicky rozmiestnených po rozľahlej záhrade. Leto chutí ako kosenie trávy v sobotu ráno. Bez trička a so slnečnými okuliarmi na očiach. Leto chutí ako pivná záhradka. Leto chutí ako keď som pil svoje prvé pivo. Dokonca z plastu. Odvtedy chutí stále lepšie a lepšie. Leto chutí ako cesty, železnice a diaľky. Leto chutí ako pokojný spánok pod holým nebom. Leto chutí ako bozky. Leto chutí ako rybačka. Leto chutí ako chmeľová brigáda. Leto chutí ako jazda na vlečke plnej chmeľu ťahanej traktorom z poľa do dediny po nočnej šichte. Leto chutí ako peniaze, ktoré som tam nezarobil. Leto chutí ako grilovacie korenie. Leto chutí ako plavba na mori. Leto chutí ako dobrý začiatok. Ako koniec všetkého zlého. Leto chutí ako šport. Leto chutí ako nočný príliv, ktorého šum ťa prebudí uprostred noci. Ako vysvietené lode, ktoré vidieť na obzore. Leto chutí ako búrkové mračno, ktoré zatieni našu radosť o piatej podvečer. Leto je ako búrka po sparnom dni. Ako vyslobodenie. Leto je romantické ako francuzština. Leto je jednoduché ako malá násobilka. Leto je svetlo, ktoré nechce ustúpiť noci a tme. Leto je potok za dedinou. Ako hrádze, ktoré sme kedysi stavali z kameňa a mačiny. V spodnom prádle a lacných plátenných teniskách. Leto chutí ako prvé cigarety, ktoré sme fajčili vo hrdzavom vraku Fiatu. V Bani za dedinou, ktorú premenili na smetisko, ale nám sa tam aj tak páčilo. Ako suchá tráva, ktorú a sme tam v jedno leto s Tónom zapálili. Leto je ako pitka s Jimbom v Jacovskej krčme. Ako náš mesačný tanec na stole za psychedelických zvukov The Doors. Ako hrací automat v smradľavom kúte, ktorý sme kŕmili korunami. Leto chutí ako nočná prechádzka do pekárne vo vedľajšej dedine. Ako čerstvý bochník chleba, ktorý sme rozrezali po dĺžke a po šírke tak, aby ho pokope držala len spodná kôrka. Potom sme teplé vnútro natreli zmesou oleja a cesnaku, zabalili do hrubého papiera a kráčali naspäť. A keď sme sa vrátili, na terase pred krčmou sme sa podelili s ostatnými. Leto chutí ako Stromovka, kam som chodil behať vždy v sobotu a kochal som sa vyšportovanými ženskými telami. Leto chutí ako geodézia. Leto chutí ako pláže. Leto chutí ako šum lesa. Leto chutí ako ranná prechádzka so psom. Leto chutí ako maľovanie plota. Leto chutí ako biele Volvo, v ktorom som brázdil Švédsko. Leto je ako blondína. Ako múza. Leto chutí ako maslový chlieb s čerstvými domácimi rajčinami. Ako keď sme s Oňom na Anděli predávali pohľadnice. S holými hlavami lebo bolo leto. Ako sme sa po hodine stretli na cigu a bez slova, len pohľadom sa uistili, že to balíme. Myslím, že leto je ako let balónom. Leto chutí ako čerstvé kravské mlieko. Leto chutí ako bzukot včiel. Leto chutí ako hviezdy. Leto je poézia. Leto je pastvou pre oči a ducha. Leto má melódiu. Leto chutí ako moje dávne prechádzky do polí, kam som ako chlapec každé ráno a večer chodil pozorovať srnky a zajace. Leto chutí ako huby. Leto chutí ako ovocné farmy, poľky a boľavý chrbát. Ako sme sa s Jimbom stretli v Škótsku a vyrazili na Carboot. Potom s ťažkosťami stopovali späť. Zarastení a unavení. Leto chutí ako výlet za Psychom do Nitry. Pivá na lúke pred Čajkou a spanilá jazda na bicykli domov. Leto chutí ako oslava. Leto chutí ako nafukovací bazén. Leto chutí ako stavanie bunkrov. Leto chutí ako hra na schovávačku po zotmení. Leto chutí ako zoznam prianí. Leto chutí ako varená kukurica vlastnoručne nakradnutá na poli za dedinou. Leto je ako balzam. Leto je ako módna prehliadka. Leto je kamarát.

Sobota

Sobota ráno. Zobúdzam sa zmätený a obsah včerajších rozhovorov lieta zahmlený kdesi vzadu, v tmavom kúte mojej hlavy. Od môjho posledného výjazdu do krčmy uplynulo niekoľko týždňov. Vonku je svetlo, počasie nedokážem odhadnúť lebo ťažké závesy zatemňujú izbu. Pomaly dvíham hlavu z vankúša a rozhliadam sa po miestnosti. Na zemi vedľa postele odpočíva chaotická kôpka mojich zvrškov. Typické. Rád by som sa videl počas nočného procesu vyzliekania sa. Myslím, že som zo seba všetko sťahoval viac silou ako rozumom. Peňaženku vidím na stole. Nedokážem odhadnúť, čo v nej ostalo ale veľa toho určite nebude. Hneď ako som sa oboznámil s prostredím púšťam hlavu späť na posteľ. Dýcham. Pijem veľké glgy teplej, odstátej vody. Je úžasné ako krásne sa o seba dokážem postarať a nikdy nezabudnem položiť k posteli veľký pohár vody.
Netrvá dlho a plný mechúr ma núti konečne sa postaviť z postele. Teraz sa ukáže... Neisto vplávam do upršaného sobotného rána. Pripravím si veľkú a silnú čiernu kávu. Tomu hovorím raňajky šampiónov. Ignorujem hlad. Aspoň na dve, tri hodiny. Len preto aby som zistil, na čo mám chuť. V týchto krízových situáciách je ťažké rozhodnúť sa. Najradšej by som zožral úplne všetko ale to by mohlo narobiť viac škody ako úžitku. Pijem lahodnú horúcu kávu a cítim ako sa s každým dúškom do môjho tela vracia život. Do svalov sila, cit do končekov prstov. Cítim ako mi pevnejú roztrasené kolená a do nôh sa vracia istota. Viečka už nie sú tak ťažké, dokonca sa mi vyhladzuje zamračené čelo. Opäť presviedčam sám seba, že pivo je kyselina, ktorá úplne zlikvidovala obsah môjho žalúdka a posúva ho nižšie. Neviem odhadnúť ako dlho to môžem vydržať a tak utekám. Fantázia! V byte je stále ticho. Chvalabohu som nikoho nezobudil. Rozhodnem sa aspoň čiastočne prestať ignorovať hlad a zhltnem banán. Dopijem vlažnú kávu. Zbožňujem ju horúcu a nenávidím, keď som od nej vyrušený. Čímkoľvek.
Čítam správy, pijem viac vody ale s pribúdajúcim časom mi začína byť akosi otupno. Hlava začína bolieť a prudko reaguje na každý pohyb. Viem presne, čo sa so mnou začína diať, dokonca viem odhadnúť, že to bude trvať celý deň. Premýšľam, aj keď to ma bolí najviac. Potrebujem vymyslieť únikový plán z tejto pasce. Potrebujem zo seba striať opicu, čo ma schmatla za krk a nechce pustiť. Potrebujem... Zúfalo potrebujem pivo. V kuchyni žiadne nie je. Ani v chladničke. Kontrolujem izbu, skriňu, ruksak. Nula. Cesta do obchodu samozrejme neprichádza do úvahy. Premýšľam ďalej s čoraz väčšími ťažkosťami. Po chvíli si hovorím, že liekom na nejakú tú opicu môže byť ľahká práca. Som nadšený a rozhodnem sa svoj plán rozvinúť do podrobností. Tu dochádza ku katastrofe. Keďže bývam v podnájme, nemá zmysel byt nijako zveľadovať, vylepšovať, opravovať. Dokonca ani upratovať a zútulňovať. Na také sračky mám čas. Až keď budem veľký a nájdem si frajerku.
Mám pocit, že moja lebku je z vnútornej strany oplechovaná a pri každom pohybe mi začne v hlave zo strany na stranu poletovať oceľová guľka. Cink. Cink. Cink. Som zdesený lebo to by znamenalo, že mám hlavu úplne prázdnu.
Blíži sa obed, môj vlčí hlad sa zväčšuje. V chladničke toho veľa nie je. V utorok odchádzam, tak som ju vyprázdnil. Nedokázal som to odhadnúť a vyprázdnil ju priskoro. Cink. Improvizujem.....................................................................................................................obedujem.
Na mojom telesnom a duševnom rozpoložení sa vôbec nič nemení. Znova bolestivo premýšľam a dostávam sa k spomienkam na Prahu, kde mojim osvedčeným liekom na opicu bolo plávanie a následné doplnenie tekutín. Balím si veci a vyrážam. Keď zistím, že bazén je zatvorený som sklamaný. Pomaly kráčam späť. Vonku je hnusne. Je zima a prší. Po návrate domov som zmätený, neviem si nájsť miesto, aj keď jediné miesto, ktoré mám je moja izba. Asi o tretej ma opúšťa zmätenie ale nie opica. Mám svoje miesto. Sadnem si na posteľ, chrbát opriem o stenu a nohy natiahnem pred seba. Pozerám na palec pravej nohy. O piatej svoj pohľad sústredím na palec ľavej nohy. Blíži sa večer, futbal a zápas o tretie miesto. Presúvam sa do obývačky. Na gauči zaujmem polohu polosedmo-pololežmo a pustím telku. Počas celého zápasu sa snažím prekonať únavu a nezaspať. Mojim favoritom je ako posledný neeurópsky zástupca Uruguaj. Stále pijem vodu.

Je sobotná noc. Sedím za stolom, ožiarený monitorom. Celý deň som pretrpel. Bojoval som statočne a teraz zisťujem, že nepotrebujem žiaden liek na opicu. Prevencia je presne to, čo ja potrebujem. Aj keď ešte stále nie som vo svojej koži a z reproduktorov mi postupne znie Coil, Baronnes, Porcupine Tree až sa konečne s pohárom červeného v ruke ustálim na chrapľavom hlase Toma Waitsa, v hlave mám jasno. Takého chlapa ako ja predsa nemôže rozhádzať desať pív. Prevencia! To znamená zásadné zmeny v mojej dennej rutine. Rozhodujem sa rýchlo a s trvalou platnosťou. Rozhodujem sa, že končím s nezmyselne dlhými prestávkami medzi návštevami barov, krčiem a pohostinstiev. A kde sa niečo končí, niečo iné začína a preto začínam s poctivým a tvrdým tréningom. A tu sa na Vás obraciam so žiadosťou o pomoc. Žiadam Vás o podporu každú piatkovú noc a každú sobotnú noc, každý druhý utorok a stredu(to sa bude hrať Liga Majstrov) a samozrejme kedykoľvek medzitým. Mám svoj tréningový plán a budem makať tvrdo a už nikdy nepremárnim ďaľšiu sobotu. Už nikdy nestrávim sobotu stonaním a v bolesti. Odteraz každú sobotu strávim s pohárom v ruke.
Nalievam si ďalší pohár červeného. Rozhodol som sa podstúpiť prvú tréningovú záťaž hneď teraz. Pripíjam na Vás všetkých, pripíjam na brvno, ktoré Forlan trafil v posledných sekundách zápasu. Pripíjam na Chinu Miévilla a jeho The City and The City, ktoré čítam a budem čítať v prestávkach medzi tréningovými jednotkami. Pripíjam na Prahu a Aberdeen. Pripíjam na Morrisona. Pripíjam na hory a morský vzduch, ktorý dýcham. Pripíjam na divoké noci plné ohňa, krvi, a vína. Pripíjam na Vašu krásu milé dámy. Pripíjam na Hemingwaya a všetkých námorníkov, ktorí majú radi rum. Pripíjam na Clutch a ich energické refrény, pri ktorých každé ráno kráčam do práce. Pripíjam na silný škótsky vietor, ktorý prináša neistotu. Pripíjam na Bukowskeho, jeho drsnú nežnosť a múdrosť v poézii, ktorú napísal ako starý, usadený muž. Pripíjam na každú dĺžku, ktorú som dnes chcel preplávať.
Cink 