Sobota

Sobota ráno. Zobúdzam sa zmätený a obsah včerajších rozhovorov lieta zahmlený kdesi vzadu, v tmavom kúte mojej hlavy. Od môjho posledného výjazdu do krčmy uplynulo niekoľko týždňov. Vonku je svetlo, počasie nedokážem odhadnúť lebo ťažké závesy zatemňujú izbu. Pomaly dvíham hlavu z vankúša a rozhliadam sa po miestnosti. Na zemi vedľa postele odpočíva chaotická kôpka mojich zvrškov. Typické. Rád by som sa videl počas nočného procesu vyzliekania sa. Myslím, že som zo seba všetko sťahoval viac silou ako rozumom. Peňaženku vidím na stole. Nedokážem odhadnúť, čo v nej ostalo ale veľa toho určite nebude. Hneď ako som sa oboznámil s prostredím púšťam hlavu späť na posteľ. Dýcham. Pijem veľké glgy teplej, odstátej vody. Je úžasné ako krásne sa o seba dokážem postarať a nikdy nezabudnem položiť k posteli veľký pohár vody.
Netrvá dlho a plný mechúr ma núti konečne sa postaviť z postele. Teraz sa ukáže... Neisto vplávam do upršaného sobotného rána. Pripravím si veľkú a silnú čiernu kávu. Tomu hovorím raňajky šampiónov. Ignorujem hlad. Aspoň na dve, tri hodiny. Len preto aby som zistil, na čo mám chuť. V týchto krízových situáciách je ťažké rozhodnúť sa. Najradšej by som zožral úplne všetko ale to by mohlo narobiť viac škody ako úžitku. Pijem lahodnú horúcu kávu a cítim ako sa s každým dúškom do môjho tela vracia život. Do svalov sila, cit do končekov prstov. Cítim ako mi pevnejú roztrasené kolená a do nôh sa vracia istota. Viečka už nie sú tak ťažké, dokonca sa mi vyhladzuje zamračené čelo. Opäť presviedčam sám seba, že pivo je kyselina, ktorá úplne zlikvidovala obsah môjho žalúdka a posúva ho nižšie. Neviem odhadnúť ako dlho to môžem vydržať a tak utekám. Fantázia! V byte je stále ticho. Chvalabohu som nikoho nezobudil. Rozhodnem sa aspoň čiastočne prestať ignorovať hlad a zhltnem banán. Dopijem vlažnú kávu. Zbožňujem ju horúcu a nenávidím, keď som od nej vyrušený. Čímkoľvek.
Čítam správy, pijem viac vody ale s pribúdajúcim časom mi začína byť akosi otupno. Hlava začína bolieť a prudko reaguje na každý pohyb. Viem presne, čo sa so mnou začína diať, dokonca viem odhadnúť, že to bude trvať celý deň. Premýšľam, aj keď to ma bolí najviac. Potrebujem vymyslieť únikový plán z tejto pasce. Potrebujem zo seba striať opicu, čo ma schmatla za krk a nechce pustiť. Potrebujem... Zúfalo potrebujem pivo. V kuchyni žiadne nie je. Ani v chladničke. Kontrolujem izbu, skriňu, ruksak. Nula. Cesta do obchodu samozrejme neprichádza do úvahy. Premýšľam ďalej s čoraz väčšími ťažkosťami. Po chvíli si hovorím, že liekom na nejakú tú opicu môže byť ľahká práca. Som nadšený a rozhodnem sa svoj plán rozvinúť do podrobností. Tu dochádza ku katastrofe. Keďže bývam v podnájme, nemá zmysel byt nijako zveľadovať, vylepšovať, opravovať. Dokonca ani upratovať a zútulňovať. Na také sračky mám čas. Až keď budem veľký a nájdem si frajerku.
Mám pocit, že moja lebku je z vnútornej strany oplechovaná a pri každom pohybe mi začne v hlave zo strany na stranu poletovať oceľová guľka. Cink. Cink. Cink. Som zdesený lebo to by znamenalo, že mám hlavu úplne prázdnu.
Blíži sa obed, môj vlčí hlad sa zväčšuje. V chladničke toho veľa nie je. V utorok odchádzam, tak som ju vyprázdnil. Nedokázal som to odhadnúť a vyprázdnil ju priskoro. Cink. Improvizujem.....................................................................................................................obedujem.
Na mojom telesnom a duševnom rozpoložení sa vôbec nič nemení. Znova bolestivo premýšľam a dostávam sa k spomienkam na Prahu, kde mojim osvedčeným liekom na opicu bolo plávanie a následné doplnenie tekutín. Balím si veci a vyrážam. Keď zistím, že bazén je zatvorený som sklamaný. Pomaly kráčam späť. Vonku je hnusne. Je zima a prší. Po návrate domov som zmätený, neviem si nájsť miesto, aj keď jediné miesto, ktoré mám je moja izba. Asi o tretej ma opúšťa zmätenie ale nie opica. Mám svoje miesto. Sadnem si na posteľ, chrbát opriem o stenu a nohy natiahnem pred seba. Pozerám na palec pravej nohy. O piatej svoj pohľad sústredím na palec ľavej nohy. Blíži sa večer, futbal a zápas o tretie miesto. Presúvam sa do obývačky. Na gauči zaujmem polohu polosedmo-pololežmo a pustím telku. Počas celého zápasu sa snažím prekonať únavu a nezaspať. Mojim favoritom je ako posledný neeurópsky zástupca Uruguaj. Stále pijem vodu.

Je sobotná noc. Sedím za stolom, ožiarený monitorom. Celý deň som pretrpel. Bojoval som statočne a teraz zisťujem, že nepotrebujem žiaden liek na opicu. Prevencia je presne to, čo ja potrebujem. Aj keď ešte stále nie som vo svojej koži a z reproduktorov mi postupne znie Coil, Baronnes, Porcupine Tree až sa konečne s pohárom červeného v ruke ustálim na chrapľavom hlase Toma Waitsa, v hlave mám jasno. Takého chlapa ako ja predsa nemôže rozhádzať desať pív. Prevencia! To znamená zásadné zmeny v mojej dennej rutine. Rozhodujem sa rýchlo a s trvalou platnosťou. Rozhodujem sa, že končím s nezmyselne dlhými prestávkami medzi návštevami barov, krčiem a pohostinstiev. A kde sa niečo končí, niečo iné začína a preto začínam s poctivým a tvrdým tréningom. A tu sa na Vás obraciam so žiadosťou o pomoc. Žiadam Vás o podporu každú piatkovú noc a každú sobotnú noc, každý druhý utorok a stredu(to sa bude hrať Liga Majstrov) a samozrejme kedykoľvek medzitým. Mám svoj tréningový plán a budem makať tvrdo a už nikdy nepremárnim ďaľšiu sobotu. Už nikdy nestrávim sobotu stonaním a v bolesti. Odteraz každú sobotu strávim s pohárom v ruke.
Nalievam si ďalší pohár červeného. Rozhodol som sa podstúpiť prvú tréningovú záťaž hneď teraz. Pripíjam na Vás všetkých, pripíjam na brvno, ktoré Forlan trafil v posledných sekundách zápasu. Pripíjam na Chinu Miévilla a jeho The City and The City, ktoré čítam a budem čítať v prestávkach medzi tréningovými jednotkami. Pripíjam na Prahu a Aberdeen. Pripíjam na Morrisona. Pripíjam na hory a morský vzduch, ktorý dýcham. Pripíjam na divoké noci plné ohňa, krvi, a vína. Pripíjam na Vašu krásu milé dámy. Pripíjam na Hemingwaya a všetkých námorníkov, ktorí majú radi rum. Pripíjam na Clutch a ich energické refrény, pri ktorých každé ráno kráčam do práce. Pripíjam na silný škótsky vietor, ktorý prináša neistotu. Pripíjam na Bukowskeho, jeho drsnú nežnosť a múdrosť v poézii, ktorú napísal ako starý, usadený muž. Pripíjam na každú dĺžku, ktorú som dnes chcel preplávať.
Cink 