Industrial

Špinavá podlaha potiahnutá čiernou gumovou vrstvou je zavalená náradím rozhádzaným bez rozmyslu. Súčiastky sa nerovnomerne váľajú všade okolo. Sú mastné, lepí sa na ne vrstva prachu, špiny a vytvára odpudivú, mäkkú hmotu tmavej farby. Je takmer smrteľná na dotyk. Mám tu široký výber, výkvet kovošrotu, ale nič z toho nie je použiteľné. Väčšina vybavenia je rozbitá, časť úplne roztrieskaná na kúsky. Skrutky, úlomky, pružiny a plechy s ostrými hranami tu ležia nehybne ako na bojovom poli. Chýba len zápach pušného prachu a síry. Ťažké hasáky a veľké francúzske kľúče sú vrakmi odpočívajúcimi na dne strojárskych dielní. Oceľové piliny číhajú na svoju príležitosť. Ako kliešte sa túžia zahryznúť, vniknúť pod kožu a spôsobiť nekonečné hnisanie, bolesť a horúčku. Steny sú špinavé, nohy stolov a dvere dokopané od ťažkých pracovných topánok. Strop je poleptaný mastnotou. Vzduch je stále dýchateľný.

Prinášam viac náradia a odpadu. Viac nepoužiteľných zbytočností. Ťažké súčiastky, ktoré popadali z výšky a v miestach nárazov sa otvorili dlhé praskliny. V tých miestach sa rozlomili na kusy. V miestnosti sa kumuluje stále viac hutnej oceľovej atmosféry. Priestoru ubúda. Strach sa ešte drží na znesiteľnej úrovni.

Zo stropu visia štyri svietidlá ale funguje iba jedno. Svetlo je dnes slabé a roztrasené. Asi nevydrží dlho. Ak prídem o svetlo, situácia sa stane zúfalou. Rozhodujem sa, že nebudem kričať. Dnes nie. Okrem svetiel starý amplión, ktorý dávno onemel. Aspoň krátke útržky dobrých správ. Aj tie by stačili aby sa moja morálke rozmasírovala a zahriala na prevádzkovú teplotu.

Nepil som už celé hodiny. Pery mám vysušené, nepotrvá dlho a praskliny začnú nepríjemne krvácať. S prasknutými perami je to zlé. Rany sa hoja pomaly a dlho ak človek rozpráva a prijíma potravu. Ústa sa otvárajú, zatvárajú, menia tvar, formu, jemná koža pier sa napína a rany sa opakovane otvárajú. Trvá to dni, možno dlhšie. Rovnaké je to, keď sa porežem na prste presne v tom záhybe, kde je kĺb. V takýchto prípadoch to chce nehybnosť a ticho.

Som ticho už dlho. Nerozprával som sa s nikým nekonečné dni, týždne. Sám so sebou sa nebavím, na to mám ešte dosť zdravého rozumu. Snáď.

Cez dvere označené výrazným červeno bielym priečnym pruhovaním vychádzam von z miestnosti. Mám pocit, že červená nie je dobrým znamením. Nazriem do chodby a rozhliadnem sa na obe strany. Hladina hluku vzrástla o polovicu. Na svojich pravidelných zberateľských výpravách som sa už veľakrát pustil oboma smermi ale vždy je ťažké sa rozhodnúť. Skúšam vyraziť doľava a svoju miestnosť, svoje útočisko zaplnené mŕtvym vybavením nechávam za sebou. Po niekoľkých krokoch sa prudko otáčam a rýchlo postupujem opačným smerom. Bola chyba pustiť sa chodbou vľavo. Už celé dni cítim menej istoty keď tadiaľ kráčam. Keď obchádzam tie isté dvere, z ktorých som pred chvíľou vyšiel, na chvíľu váham ale nutkanie znova sa zatvoriť prekonám. Na konci chodby je schodisko vedúce dole. Keď som ho prvýkrát objavil na druhej strane ako schody vedúce nahor, myslel som, že som objavil cestu von. Namiesto toho ma zaviedli späť do môjho skladiska. Svetlo nepravideľne prebleskuje v tmavej úžine a viac oslepuje ako osvetľuje. Na krivej podlahe mláky kalnej vody s mastnými okami na hladine. Je vlhko.

Po nespočítateľných hodinách plných pádov a úderov do hlavy od nízkych prekladov a prepadnutých stropov som späť. Napadlo ma, že cestu naspäť som vlastne našiel spamäti ale to nemôže byť pravda. Naposledy som blúdil suterénom niekoľko dní. Cez naširoko otvorené dvere ťahám dnu čosi, čo pripomína blok motora, roztrhnutý explóziou na polovicu. Dvere za sebou rýchlo zabuchnem a z posledných síl rachotinu dotlačím do stredu miestnosti, kde je ešte dostatok miesta. Som vyčerpaný. Bezvládne sa mi podlomia kolená a svoju váhu spustím do vydratého čalúnenia stoličky stojacej v rohu za dverami. Obzerám si svoje čierne, zamastené ruky, kostnaté prsty, špinu natlačenú pod nechtami a černotu zažratú do čiary života na oboch dlaniach. Chrbtom ruky si masírujem oči. V zrkadle som sa videl naposledy... Aspoň časť špiny sa mi podarí na bokoch stehien votrieť do nohavíc. Únava ma zlomila.

Predstavujem si, že sedím vo veľkom, pohodlnom kresle. Siesta. Oči sledujú riadky, z čiernej kávy sa parí. Melódie sa kolíšu v teplom popoludní. Na dvere klope sladká únava. Iná ako tá moja. Únava po dobrom obede. Ťažké končatiny a viečka. Chvenie doznieva a vrásky sa vyhladzujú. Večer je ešte ďaleko.