Bothy

Rozprávalo sa málo a potichu. Namiesto ľudských hlasov sme nechali hovoriť plamene mdlo oblizujúce vlhké drevo, ktoré strašili svojou zraniteľnosťou a predstavou zániku. Možnosť kolapsu bola stále prítomná. Trpezlivo sme hľadeli do žeravých pekiel oranžovej pahreby a poháňali oheň túžbou po nekonečnosti podobných momentov. Z ohňa šlo málo tepla, ale to bolo jedno, lebo jeho energia nás pohltila viac ako kedykoľvek predtým. Pretože v týchto dňoch oheň nie je samozrejmosťou tak ako kedysi.

Cez hrubé kamenné steny dnu neprenikal žiaden zvuk, ale keď sme vychádzali von fajčiť voňavý tabak, prúdmi vetra sa smerom k vode nieslo čosi krajšie ako ticho. V letných mesiacoch je noc iba karikatúrou dlhých hodín zimnej temnoty. Tak to tu chodí. V pološere sme očami kĺzali po tmavej línii skál na druhej strane pokojného jazera. Skúšali sme studenú vodu. Po každej cigarete sme sa vrátili k polomŕtvej pahrebe a znova bojovali o jej život. Potom sme vreckovým nožom krájali poľský boczek na veľké kusy a zapíjali ho Taliskerom. To len pre efekt údenej slaniny.

Po polnoci sa ukázalo, že drevo, ktoré som najviac podceňoval horelo najlepšie. Ubúdalo veľmi rýchlo.

Keď si ostatní chystali lôžka na tvrdej, drevenej podlahe ešte raz som vyšiel von, do zimy, spočítať všetky metafory, ktoré tam život ponúkal.