Drevený jazyk

V očiach ma páli umelé, biele svetlo

zosilnené sklom s množstvom plôch vybrúsených pod tupými uhlami.
Ak by to bol jediný lúč svetla v miestnosti,
ak by tu okrem neho bola tma,
ak by bolo cítiť vôňu kyslej kávy a cigaretový dym,
ak by som mal zlomené rebro a natrhnuté pravé ucho,
bolo by to vyšetrovanie.
Ale toto nie je taký príbeh.
Tu som v bezpečí, aj keď krv preliata bude.
Steny sú snehobiele a ja poslušne otváram ústa.
V ďasne mám zabodnutú už druhú ihlu, cez ktorú do mňa
pumpuješ drogu s iným zložením.
Po tej mi ochrnie polovica hlavy a ja sa ťa nebudem
môcť opýtať odkiaľ si, a čo robievaš, keď vonku svieti slnko.
Teraz nemôžem, lebo s plný ústami sa vraj nerozpráva.
Nebudem môcť povedať, že hneď ako skončíš, odveziem ťa preč
zo sterilnej miestnosti,  niekam,
kde môžme zo závetria pozorovať pondelkové vlnobitie.
Pozorujem tvoje veľké, sústredené oči a cítim, ako mi odumiera jazyk.
Potom povieš, že treba otestovať účinky nektáru, ktorý mi
cirkuluje systémom.
Tým zubárskym minikutáčom ma pichneš
do ruky a povieš, že okrem tlaku by som nemal cítiť ostrú bolesť.
Demonštruješ to zatlačením opačného konca na rovnaké miesto.
Znova rozkážeš otvoriť ústa a ja cítim ako z rôznych strán tlačíš
na môj zlý zub a omráčené ďasno okolo.
Z plastových balení začneš vyberať nástroje, ktoré nepoznám.
Tri druhy kliešťov s veľmi malými rozdielmi a čosi,
čo vyzerá ako superdrahý šrobovák z chirurgickej ocele.
Precízne ich uložíš na stôl v mne neznámom poradí. 
Zdá sa mi to fascinujúce.
Pustíš sa do roboty a ja tentoraz sledujem, ako sa ti napína
predlaktie a biceps, keď v kliešťoch zvieraš môj zlý zub,
trpezlivo ho rozkývaš na všetky strahy, zľahka vytiahneš von
a ukážeš mi malý skrvavený vačok na dlhom koreni pripomínajúci pľuzgier.
Tvrdíš, že je to infekcia, ktorá vyšlo von so zubom
a to je dobrá správa.
Lepšia správa je, že ich mám ešte 30
a teraz viem, kde ťa nájdem.