v oku ihly

Ak sa mám prebudiť do

bielych perín sedliackeho

             rána tak najradšej hneď.

             Odľahčený o tesné

objatia brušných

tanečníc a s egom

             zúženým na minimum.

             Po všetkých rokoch

zlatokopeckej ignorácie

v suchom teritóriu

             bodliakov sa tajne

             skĺznuť oblinami

jazerných hlbín

a stiahnuť so sebou

             každý polotovar

             svetskej slávy 

aj rozlámanú obruč

pohodlných večerov.

             Pod posledným

             schodom východnej

veže v zívajúcom

oku ihly potom

             vypátrať ťažisko vlastnej
             kompozície. Vlastnej tváre


štedro zasolenej v prázdnej
obálke doživotného kankánu.