Opieral sa do mňa studený jesenný vietor a cez ďalekohľad som navigoval Peťka zatĺkajúceho drevené kolíky do tvrdej, prízemnými mrazmi znásilnenej pláne. Jazdili sme do Kladna dva až trikrát do týždňa a vždy si odtiaľ priviezli skrehnuté kosti lebo na otvorenej stráni nás pred vetrom z juhovýchodných polí nechránilo vôbec nič. Podľa našich kolíkov borci osádzali obrubníky pre ostrovčeky budúceho parkoviska, pred novým prírastkom do fenomenálnej rodiny nákupných centier. Do hrubozrnného, uvalcovaného štrku to šlo ťažko ale boli sme odhodlaní urobiť maximum aby ľudstvo zostalo naďalej spokojné a šťastné. Krása našich výletov spočívala v možnosti vypadnúť z Prahy a okraj Kladna sa zdal ideálny.
V skutočnosti boli na našich výjazdoch najzaujímavejšie návraty. Medzi Prahou a Kladnom leží dedinka Lidice, ktorú vo vojnových rokoch fašista spálil a popol zadupal do zeme, čo nám dnes pripomína príjemný park s pamätníkom. Na parkovisku hneď vedľa parku stojí biely karavan modifikovaný na predajňu mäsa a údeniny, kde vyhladnutým turistom ponúkajú pečenú klobásu. Najlepšiu domácu klobásu pod slnkom podávanú na papierovej tácke s horčicou a krajcom chleba. S Peťkom sme sa pravidelne striedali v platení a úspešne ignorovali drevenú búdu s rovnakým menu na druhej strane parkoviska.
V ten pamätný deň som zaparkoval až na strechu zasranú Fabiu a skrehnutými prstami narátal 70 Kč. Objednal som u vedúceho dve klobásy. Ten mi podal dve nožičky a ja som sa sám seba pýtal, prečo to ten kokot dal na jeden tanier, keď nás tu každý druhý deň obsluhuje dvoch. Kým som stačil niečo povedať sa otočil, niečo blekotal a zrazu mi so slovami ,,To je za Vaši lojalitu, pánové!“ podal ďalšie dve. Peťkovi zaiskrili očká keď som platil. Nasadli sme do Fabie a mastnými paprčami do seba tlačili grátis klobásu.
No comments:
Post a Comment