V kine

Rande. Konečne po rokoch! Hovorí sa, že cvičenie robí majstra a ja sa znova raz cítim ako prváčik. Minulú sobotu nás v bare zoznámil kamarát. Stále neviem, či jej viac imponovali moje husto prerastené pajšle alebo dlhá prednáška o temnom rytmickom noise. S rukami vo vreckách stepujem na mokrej dlažbe a poslušne čakám. V pravej dlani od nervozity zvieram svetlo od bicykla. Hlavou znova a znova lietajú všemožné scenáre, ktoré mi od rána úspešne zaplnili mozog. Od tých pravdepodobnejších až po totálne nereálne fantazmagórie o budúcnosti tohto večera. Od vlhkej dlažby ide zima ale to vôbec neuberá na mojej zvedavosti a vzrušení, ktorými som nadopovaný do maxima. Pri pomyslení, že sa na svet podvedome usmievam, sa cítim ako úplný blázon. Vôbec si nepripúšťam možnosť, že by sa mohla dnes večer napríklad...neobjaviť. Také niečo sa v tento pamätný deň nemôže stať. K svojmu dobrému zvyku chodiť všade o päť minút skôr, som dnes pridal ďalších päť a tak tu už štvrť hodinu moknem ako debil, ale dnes všetkým bez výnimky odpúšťam.

Konečne spoza rohu vyreže veľký oblúk. Po ostýchavom zvítaní vyrážame do kina. Nevybral som nič veľmi intelektuálne, čo by moje mozgové centrum nemuselo stráviť, upadol by som do depresie a nedajbože sa opil. Tiež neriskujem mŕtvoly a streľbu. Komédie sú často ako prechádzka po tenkom ľade. Horor neprichádza do úvahy. Od strachu by sa ku mne mohla začať túliť a to by som na prvom rande nezvládol. Vybral som film 127 hodín. Banálny príbeh, nádherná krajina, nejaké to napätie, no a trocha krvi nemôže tiež uškodiť.

V kine rázne odmietam dekadentný zlozvyk v podobe piksle popcornu. Prípustné sú len tekvicové jadierka, ale to sa mi nechce vysvetľovať. Sála potemnie dlho po tom, ako sme sa usadili a začína sa výprava púštnou krajinou.

Môj problém nastáva vo chvíli, keď si ten kokot na plátne začne rezať ruku. Krv strieka na všetky strany a steká po stenách úzkeho kaňonu. V skutočnosti to určite bola hrôza, na plátne to asi až také mäso nebolo ale ja sa aj tak začínam cítiť ako po poslednom odbere krvi. A tom predposlednom! A niekoľkých predtým! Celé telo sa prudko zohrieva a cez póry tlačí na povrch kropaje potu. Srdce pumpuje jak víťazný hnedák na Veľkej pardubickej, hlava je na kolotoči. Veľkom reťazovom. Vážnosť situácie si pripúšťam až vtedy, keď ma rozžiarené plátno oslepí a zostane mi fakt nevoľno. Napadne mi potajomky zavrieť oči a nesledovať morbídnu scénu, ale na to je už neskoro. V hube mám ako na tej utahskej púšti, hodila by sa kvapka vody, ktorú nemám a čerstvý vzduch, ktorý je vonku, ale na ulicu to mám ďaleko. Neodvážim sa postaviť a vytackať sa von. Určite by som šiel hneď držkou k zemi a viac krvi je to posledné, čo potrebujem. A tak bezmocne sedím a nechty zasekávam hlboko do operadla. Zdravotným sestrám v nemocnici som sa nikdy nehanbil chlapsky priznať, že omdlievam. Ale tu? A teraz? Toľké poníženie! To radšej hrdinsky skapem! Sústredene, zhlboka dýcham, až sa mi hrudník mocne nadúva a uvedomím si, že ma zarazene pozoruje. Ticho vysvetľujem, že všetko je v poriadku a znova zaujmem svoju kŕčovitú polohu. Zjavne mi neverí. Tesne pred záverečnými titulkami to už nevydržím a vyhlásim, že také množstvo krvi narušilo moje kruhy a vyletím zo sály smerom na hajzeľ, resetnúť systém. Snažím sa nemyslieť na to, ako ďaleko sa rozlieha môj rev. Keď skončím a konečne sa mi podarí dostať von, kino je prázdne. Do posledného miesta. Možno mala rovnaký problém ako ja, ale dámske toalety sa neodvážim kontrolovať. Sychravá ulica je tiež opustená. Nie som si istý, či má zmysel čakať. Takýto záver nemal ani jeden z mojich scenárov.

Záchodová šou ma unavila. Pomaly ťahám domov a na polceste príde sms-ka. Nachystaný otočiť bicykel a vrátiť sa do centra čítam: Čo si to za chlapa?