Applecross

Roadtrip s Matúšom

Fulmar A

Pitmedden

Mortlach

Ležím na podlahe a tam prijímam tóny

Keď filtrujem očistné roztoky sám sa rozpúšťam do

Poddajnej formovateľnej hmoty

Ale podlaha sa vpíja do mňa

Je predĺžením mojich končatín

Cez udupaný   koberec vtrhnem na jej rovinu a odtiaľ na pôdu zvislých stien

Stropu a strechy

Potom sa so zatvorenými očami zachytím molekúl studeného vzduchu

Ktorý veľkoryso zmierni trenie

A vyšvihnem sa do úrovne letových koridorov

V primeranej výške sa zavesím na tajné vlákna

Jediným pohľadom oslobodím žiaru uličných lámp

A ospalých polnočných príbytkov

Z ich prízemného väzenia

So svetlom začne stúpať teplota

Naberiem rozumnejšiu výšku v ktorej sa bez obáv vyhnem všetkým bariéram

Som na ceste ktorá vedie iba jedným smerom

Ale pozná prudké oblúky

Jam Session

Čím vzácnejší je pre mňa čas, tým sa stávam trpezlivejší. Šteklivý pocit ako keď sa z dlane pomedzi prsty sype jemný piesok.  Padá dole z troch rozširujúcich sa prameňov. Pozorujem jeho miznúci objem. Z kopy ubúda, počujem ako nárazy drobných zrniek cinkajú na podlahe. Je ich toľko, že sa cinkot zlieva v mäkký šum. Nechcem aby to skončilo, ale pokojne čakám. Čo iné? Pretože niektoré odpovede o mňa možno nikdy nezakopnú.

Čím som trpezlivejší, tým viac zabúdam na nevýrazné podnety produkované kolosálnou mizériou, ktorá sa premnožila v hlavnom revíry. Zabúdam zbytočne míňať energiu. Dávam prednosť všetkým, ktorí uhádali miesto v prvých líniách armády vulgárnych skrachovancov.

Čím som zábudlivejší, tým aktívnejšie pracujú moje naostrené zmysly. Každé ráno rázne kráčam naprieč celým mestom za svojim údelom. Pozorujem! Prelievam si mozgom hektolitre tekutín s rôznymi príchuťami. Z každej prekážky vydolujem plný podnos kontrastov a kvílivej (ne)spokojnosti. Večer skoncujem s prebytočným sústredením a vstupujem na polia fantázie. Spriatelil  som sa s nocou. Často vychádzam von, keď je na opustenej ulici cítiť len zablúdené prúdy vetra. Experimentujem! Plachtím nízko nad hladinou. Mystifikujem! Zhmotňujem sa v halucináciách okoloidúcich. Vždy beriem všetko alebo nič.

Čím aktívnejšie sú moje zmysly, tým sú kosti lenivejšie. Stále zriedkavejšie relaxujem na dlhom páse pieskovej pláže s mohutnými bariérami navŕšených balvanov. Potrebujem krátke, ale časté zastávky. Najlepšie s pôsobivým výhľadom.  Učím sa zabývať sa v teplej posteli na celé hodiny. Ťažknem v horných partiách.  Spím! V snoch sledujem ako sa hmota pomaly formuje. Kontúry sú už celkom zreteľné.

Alebo je to všetko úplne inak. Iba sa zbabelo schovávam pod dáždnikmi svojich mikrosvetov. Ak áno, dúfam, že pácham zločin len sám na sebe.

Claymore v obrazoch

Dym

Ozýva sa vo mne staré pokušenie, ktoré odišlo na dlhý pochod neznámymi údoliami s večným výhľadom na nepoddajnú masu vytlačenú do výšky a riedkeho vzduchu. Samozvaný hosť sa objavuje znova a bez opýtania zaberá miesto za vratkým stolom s kratšou nohou, opiera sa o dosku a svojou váhou  narúša aj tak ťažko udržateľný balans.

Dôsledky sú ťažko odhadnuteľné. Isté je, že veľmi nezáleží na tanieroch, skôr na polievke.

Dopad do mäkkej, hustej trávy je túlavým pohladením  vyslaným zo sveta mojich skromných závislostí.

Kľúčovým momentom je prirodzená poloha, v ktorej nás svet prijíma do svojej vyzývavej záhrady.

Cestou naprieč hlbokými brázdami bývajú dvere otvorené.

Zápisky z Claymore

Teplé a slnečné dni sú v Severnom mori zriedkavé. Strategicky plánujeme prácu, postupujeme so slnkom od východu na západ cez priateľskú južnú stranu a podvedome sa vyhýbame tieňom. Ľahko sa vžijeme do jednoduchej melódie, ktorá sa nesie nízko nad hladinou otvoreného mora a opretí o ťažké zábradlie ostávame vonku  niekoľko minút dlhšie. Pozorujeme pružné, lesklé telá tuleňov, prehýbajúce sa vo vode a po hlbokom nádychu znova smerujúce do hĺbky. S rešpektom sa opíjame priestorom, slaným vzduchom. Šedej kôre velíme nevnímať mašinériu, ktorá nám buráca za chrbtom. Počasie je krásne. Možno až prikrásne pre toto miesto.

Po obede  prichádza čas na poéziu. Odoberieme sa do svojej kabíny na posteľ, do úkrytu pred zvukmi, pachmi, nenásytnými monitormi, ktoré násilne demonštrujú farebné spektrum. Po žranici sa z nás stávajú ignoranti, preto sa verše  vytrácajú v polospánku, ale niekoľko z nich sa nám podarí označiť pre budúcnosť blízku aj vzdialenú, pre prípad katastrofy.

Štvrtý deň sa dvíha vietor. Zima! Preklíname priateľskú južnú stranu a ukrývame sa v tieni na severe.