Čím vzácnejší je pre mňa čas, tým sa stávam trpezlivejší. Šteklivý pocit ako keď sa z dlane pomedzi prsty sype jemný piesok. Padá dole z troch rozširujúcich sa prameňov. Pozorujem jeho miznúci objem. Z kopy ubúda, počujem ako nárazy drobných zrniek cinkajú na podlahe. Je ich toľko, že sa cinkot zlieva v mäkký šum. Nechcem aby to skončilo, ale pokojne čakám. Čo iné? Pretože niektoré odpovede o mňa možno nikdy nezakopnú.
Čím som trpezlivejší, tým viac zabúdam na nevýrazné podnety produkované kolosálnou mizériou, ktorá sa premnožila v hlavnom revíry. Zabúdam zbytočne míňať energiu. Dávam prednosť všetkým, ktorí uhádali miesto v prvých líniách armády vulgárnych skrachovancov.
Čím som zábudlivejší, tým aktívnejšie pracujú moje naostrené zmysly. Každé ráno rázne kráčam naprieč celým mestom za svojim údelom. Pozorujem! Prelievam si mozgom hektolitre tekutín s rôznymi príchuťami. Z každej prekážky vydolujem plný podnos kontrastov a kvílivej (ne)spokojnosti. Večer skoncujem s prebytočným sústredením a vstupujem na polia fantázie. Spriatelil som sa s nocou. Často vychádzam von, keď je na opustenej ulici cítiť len zablúdené prúdy vetra. Experimentujem! Plachtím nízko nad hladinou. Mystifikujem! Zhmotňujem sa v halucináciách okoloidúcich. Vždy beriem všetko alebo nič.
Čím aktívnejšie sú moje zmysly, tým sú kosti lenivejšie. Stále zriedkavejšie relaxujem na dlhom páse pieskovej pláže s mohutnými bariérami navŕšených balvanov. Potrebujem krátke, ale časté zastávky. Najlepšie s pôsobivým výhľadom. Učím sa zabývať sa v teplej posteli na celé hodiny. Ťažknem v horných partiách. Spím! V snoch sledujem ako sa hmota pomaly formuje. Kontúry sú už celkom zreteľné.
Alebo je to všetko úplne inak. Iba sa zbabelo schovávam pod dáždnikmi svojich mikrosvetov. Ak áno, dúfam, že pácham zločin len sám na sebe.
1 comment:
veľmo dobro napísanô!
Post a Comment