malá fatra

santa cruz la laguna

Pred zotmením a večerou je čas

na poslednú vychádzku. Chodník

je vydláždený tmavým kameňom

posadeným do štedrého betónového

lôžka. Schody sú vysoké, strmé a hustý

les mi pod nohy vrhá posledné tiene

dneška. Týmto smerom kráčam prvýkrát.

Chodník sa napojí na hlavnú ulicu kus

pod malým, betónovým námestím

s dvomi basketbalovými košmi a bielym

kostolom. Dve mužstvá s hráčmi

rôzneho veku používajú oceľové

konštrukcie košov ako futbalové

brány. Hrá sa s gumenicou, v rifliach,

nedeľných košeliach alebo tričkách bez

rukávov a povinných šiltovkách.

Nedostatok výbavy je prevážený

vášnivou hrou, smiechom, zábavou

a bezbrehou chuťou skórovať predtým,

ako sa slnko úplne stratí z obzoru.

Na ihrisku bez čiar, ohraničenom iba

stenami domov sa hrá so zápalom

dvanásťročných banditov na ospalých 

dedinských uliciach. 

bod g

invázia koreňovej zeleniny

Jesenný rozhovor so špinou za nechtami

sa začal neskorým úderom na bubon.

Som rozpredaný

           AKO

tmavé kruhy pod očami počas prvej

rannej inhalácie v spolku skysnutých

nepriateľov, stojac za betónovou stenou.

           AKO

vyziabnutá šľapka s vyhladovaným bruchom

a čepeľou v kabelke, korunovaná

zákonom ulice. S dobre naolejovanými

snami dávno zostrelenými z obzoru

jedovým šípom tvrdej meny.

            AKO

zubaté hrdlo fľaše v ruke strapatého

vagabunda s hnilým chrupom v bojovom

postoji.

Mamutie sily širokých ramien vyšponovaných

k dokonalosti, maskované v čiernych

oblekoch s kravatami ťahajú za šnúry

v ďalšej recyklovanej tragédii. Dobrovoľné

čakanie na porážku s cukrovou polevou

zo mňa robí iba vyhorenú sviecu na prázdnom stole

pre dvoch, neplodnú tmu a poslednú bodku

v záverečných titulkoch.

nerovnica

Horúci kúpeľ o štvrtej popoludní

Druhý gin a tonik postavený na okraji vane

Para a odlepená tapeta v hornom rohu

Mi ukazujú chrbát

Stoporené, nemé čakanie na telefonát

Na večer, ktorý bude zámienkou nespustiť

Paľbu

Na koniec všetkých snov

A na ďalšiu rannú sebanenávisť

Dnešná siesta je sabotovaná

Zdrapmi slobodnej vôle

Tým strašným privilégiom

Západu s nízkotučnou diétou

Na elektrickom grile

A kozmopolitnou pretvárkou

Na barovej stoličke

Iba frakciou toho, čo mohlo byť,

Ak by ma nezlomila prízemná vôňa

Života v tíšinách

Čo chýba tejto nerovnici?

Srdce

A trocha oplzlej fantázie

A možno iba jeden vopred prehraný

Pästný súboj

aparát

Cez lomenú škáru
s pŕhlivými hranami
uniká z predsiene
búrkových mrakov
škrípanie zubami

Kto sa včera okradol

o schopnosť plávať
v nehmotnom
prílive vzdušných
bozkov

              Kto sa ulakomil
              Slepo a naivne

Teraz zúfalo

kontruje
aparátom
zadymených
klamstiev

 

bankrot

 

   Po prekročení brány

do vlhkého lona vlastnej idiocie

sa držím nízko v zákryte

pred zrakom ulice

   

   Natiahnutý na šedom koberci

s dotykom prievanu na holom

bruchu mám koreň cudzieho

nosa tesne pritlačený k pravému

spánku a so slinami sladkých lží

okolo úst vyhlasujem bankrot

         

         Odvisnutý na vlákne spoteného

         rána vo svetle vlastných slabostí

         vyhlasujem bankrot morálke

tobogán

V letnom slnku

ako z pohľadníc,
zodrime si kožu
zo zadníc.

rozhľadňa

                         V priehľadnom čreve výstražnej píšťaly
štíhlej a ľadovo sklenenej

   aj pod gilotínou svetelných rokov
cíťme spolu beztiaž a záchvat triašky
   v končekoch prstov. Hneď vedľa miesta  
kde korení začiatočné písmeno blížiacej sa

   osobnej katastrofy v červenej košeli

s holými nohami a 
   šálkou kávy na poslednom riadku finálneho rozsudku

tough mudders 2014





foto: ben

v oku ihly

Ak sa mám prebudiť do

bielych perín sedliackeho

             rána tak najradšej hneď.

             Odľahčený o tesné

objatia brušných

tanečníc a s egom

             zúženým na minimum.

             Po všetkých rokoch

zlatokopeckej ignorácie

v suchom teritóriu

             bodliakov sa tajne

             skĺznuť oblinami

jazerných hlbín

a stiahnuť so sebou

             každý polotovar

             svetskej slávy 

aj rozlámanú obruč

pohodlných večerov.

             Pod posledným

             schodom východnej

veže v zívajúcom

oku ihly potom

             vypátrať ťažisko vlastnej
             kompozície. Vlastnej tváre


štedro zasolenej v prázdnej
obálke doživotného kankánu.

citrus

Ako sa zoceliť?

Ako znovu ovládnuť to jediné, čo nám naozaj patrí?

             S holými nohami vyloženými na nízkom stole

dennodenne čakám, kedy sa žulové kvádre
v májovom slnku vyhrejú na izbovú teplotu
21. storočia.
                          Kedy zatvoria ulicu na oboch koncoch tesne
pred strmhlavým náletom.
                          Kedy naladia frekvenciu ďalšej odlivovej vlny,
pod ktorej vypätým chrbtom odvisnem, ale nie ako
mnohí chudáci, ktorí neuniesli život a storočia
na ramenách a odvisli z drevených trámov.
                          V zvonkohre nočných svetiel
a citrusovom opare vonnej sviece
je opäť čas ciest prstom po mape.
                          Na každej strane,
pod každým bolestivo a túžobne zahnutým rohom
je zaznamenaná nová
kontúra,
odtieň,
šrafa,
výška a bod.
                           A ako sa nikdy nedá vyhnúť každej kvapke v letnej
prietrži mračien, tak mäsitá poézia skamenelín zapadnutá
tonami blatistého času číha na kohokoľvek s lopatou.   

sos

Dočasné tváre pieskových dún držia

pohromade iba trsy bledozelenej

 

trávy. Hrošou kožou obrnené proti

drastickým podmienkam a drsné

 

na dotyk. Na dne olovenej duše

podvečerného tuláka, SOS nadživotnej

 

veľkosti koncom palice vyryté do vlhkého

piesku, mizne v prízemnej pare hnanej

 

hlboko do podnájmu miestnej oázy. Toľko

a viac sa skrýva v jedinej vzorke krokov

 

po pobrežnej čiare. S pečaťou drsnej

krásy na vysokom čele, na hmote

 

presúvanej z kopy na kopu maskovanou

rukou často takmer polárneho vetra.

annam

I

Nevoľnosť pominula, aj keď pán šofér navigoval

okolo balvanov, čo sa pomedzi stromy zrútili

zo svahu na úzku cestu. Po drvivých hodinách

a serpentínach Severovýchodného Tonkinu

sa vpravo pomedzi pružné haluze a lístie

zaligotala hladina a na druhom brehu dočasný

základný tábor postavený na pilieroch. Noc prišla

rýchlo. Matrace na hrubých vyhladených doskách

a ťažké prikrývky chránili pocestného pred

horským chladom, ale nie pred  volaním

susedovho kohúta a trochu neskorším  pozvaním

na palacinky podávané na otvorenej terase.

Po silnej káve, ktorá sa na miestny spôsob

pila s riadnou dávkou kondenzovaného mlieka

sme ako prví rozčerili vertikálnu meditáciu

vápencových útesov okolo jazera Ba Bé.

Náš lodivod s čiernou kuklou na hlave

nasmeroval dlhú, železnú pramicu

na sever. Dvojici zjazvených skalných veží

nad dedinou sme ukázali chrbát. Pasažierov

nebolo veľa. Ponorení do mrazivej absencie slov

s jedným ďalekohľadom pre dva páry očí

sme si prisvojili tento majestátny kus sveta.

Sureálne korene pobrežných stromov

sa hadili po skale k živine horskej vody a na nich

uviazané pasce na kraby a ryby značkovali

teritórium človeka prefíkaného. Jazero nám prirodzene

spomalilo tep  a ukázalo, že krajina v červenom

odtieni ako ju poznáme z pozadia Čínskych kaligrafií,

učupená v mystickej východnej hmle, skutočne existuje.

II

Neviditeľná, chladná triešť hraničného vodopádu

torpéduje pokožku a  naostruje zmysly. V diaľke,

na vertikálnej hrane mužská postava máva vo vzduchu

udicou a rozsekáva poloblúk prízemnej dúhy. Príliš

vzdialený na detailný záber, ale v mojich predstavách

mu  voda siaha tesne nad gumené sandále a zimou

skrehnuté členky. V pravom vrecku krátkych nohavíc  

mäkká krabička cigariet. Riedke fúzy nad hornou perou

a čierne páperie na brade. S chodidlami zaborenými

v nekonečnej  horskej fantázii stojí v koryte rieky

nad priepasťou. Stabilný a nehybný od pásu dole,

jednou nohou je doma a druhou v cudzine.

III

Jaskyňa ožila a bleskovo zavrela

tlamu. Steny s výnimočnou

textúrou, omamné a magické,

ako vo vysnívanom apartmáne

sa chveli v beztiaži

trojuholníkových bozkov,

v ubúdajúcom svetle

dutiny centrálneho dómu

a vírivej ozvene krokov.

IV

Poludnie nás zastihlo na dlhom chodníku v údolí obkolesenom

oblinami hôr. Takými, čo z náhodných pozícií štartujú do výšky

a rozbíjajú nekonečnú rovinu polí. V tichom, statickom momente

vidieka roľníci vo svojich príbytkoch práve zapíjali obed horkým

zeleným čajom, ale to sme sa mali dozvedieť až  na spiatočnej

ceste, keď rodiny s nástrojmi a ťažnými zvieratami zaplavili

veľkolepé údolie.  Ak by sme boli pozvaní, určite by sa nám

z neho ušlo. Použité šálky by najskôr opláchli tým istým

vývarom a nahlas pochválili našu zručnosť s paličkami, spýtali

sa na manželstvo a zárobky. Ale my, nedávno ovlažení pŕhlivou

zvedavosťou veľkomestských študentov sme neprišli len tak

mimochodom zdieľať súkromie. Skôr počúvať a učiť sa

jednoduchosti životných procesov.  Na ceste späť sme počítali

vrecia na chrbtoch koní, ktoré sa trápili chôdzou  zo schodov.

Obdivovali svalové kontúry mladej roľníckej generácie. Hádali

vek drobných, vitálnych žien prekračujúcich hlboké brázdy

s nákladom hnojiva na ramenách. Hádali, či si vôbec niekedy všimli.

V

Dvere autobusu sa neskoro popoludní otvorili

na širokej, priestrannej križovatke. Sami sme

vystúpili na prašný bulvár, kde sa s tovarom

naskladaným od výkladov v úzkych, vysokých

domoch až po okraj cesty miesila dilema čerstvého

tisícročia na priesečníku svetov. Vôňa grilovanej

kukurice zadupaná do zeme mechanickým tónom

mesta a pohybom vozidiel. Jazero pred hotelom

poloprázdne a polomŕtve s bielymi stekancami

čohosi na odhalenom dne.  Priečelie ulice bez jedinej

pozvánky pre nás zablúdených námesačníkov.

Naše dojmy sa ukázali mylné na druhý deň ráno,

keď sme bicyklovali cez oblúkovú bránu von

z mesta. Všetky pochybnosti oživené predošlú

noc po príchode do Ninh Binh sa stali minulosťou.

Z konštantného oparu, symbolu zimy, sa s každým

záberom do rozheganých pedálov pomaly ukazovala

ďalšia tvár krajiny etník, duchov a vodných drakov.

VI

K cestám po najdlhších rovnobežkách patria

zadky a stehná zo želatíny po hodinách strávených

v sedle motocyklov. Ak neminieš priesečník len

kúsok od cieľa a zvezieš sa po oblom chrbte

najbližšieho poludníka, skončíš vo vlhkej džungli

s jaštermi v kútoch murovaných chát a čiernou plesňou

na vankúšoch. Steny sú bariérami, medzi ktorými sa

iba spí. Ráno začni prienikom hlboko za bežné obranné

línie, ale značkuj si cestu späť. Dlhá a pevná palica sa

počíta, nikdy nevieš, čo nocovalo v koreňoch a dierach

čerstvo prebudeného chodníka. Rozvibruj pôdu pod

nohami. Okrem toho, dnes tadiaľto kráčaš ako prvý.

Daj zveri šancu odplaziť sa z cesty v mieri

VII

Na poschodie viedlo úzke schodisko

s bledožltými stenami.

              Kovová konštrukcia vsadená do muriva,

              usvedčená miliónom hladných krokov.

A vedľa v šachte cestoval mini výťah, ktorým

prepravovali jedlo do miestnosti so starou

drevenou podlahou, kde zo stropu

viseli do vĺn nariasené farebné pásy priesvitnej

látky, lampy a atmosféra bezpečného prístavu

v teplých farbách. Okná netesnili

celé dekády a v rohu

malá, nemá knižnica. Na uhasenie celodenného

smädu sme striedali citronádu a pivo, každé

sústo starostlivo balili do plátkov

jemného ryžového papiera.  

Neskôr dážď udrel na strechy, cisterny,

gravitačné potrubia a oceľové mreže na oknách

a balkónoch najvyšších poschodí. Aj bonsaje

extrémnej veľkosti a pláty vlnitého plechu, pod

ktorými mačka s modrými očami skrývala

svoj snehový kožuch albína.

                Neskorý večer prehlušený a zvlhnutý

                slzami vodného draka v rukáve.

V izbe s oknom otvoreným do zadného

dvora neostávalo iné, len

ukryť zvyšok sladkej vône do krabice

ozdobenej perleťou a naposledy sa obrátiť

na ten správny bok.    

moment

Pred nehybným

Čírim svetom rannej rosy

Na spadnutom jablku

S tajným esom v rukáve

Vypína hladkú hruď

Ku koreňom a prirodzeným

Kotvám ľudských bójí

A vdychuje

   V nedeľnom slnku

   S lietadlom nad hlavou

Vdychuje do seba

Predĺženú arómu

Úzkych chodníkov

V hustom vrese po kolená

Už nekríva ako zabudnutý

Zjazvený tulák

V handrách predošlej

Generácie

Iba trochu krváca z malíčka

A v pravej hemisfére

Mu regulárne straší

S tajným esom v rukáve

Sa ticho vezie na vlnách

S bielymi čapicami pevne

Zarámovanými  na úpätí

Rovníkového apartmánu

Kde staromódny ventilátor

Visí zo stropu pred ďalším

Výpadkom prúdu

ozvena

V pruhovanom svetle

Tečúcom pod ostrými uhlami

Do rozkvitnutej pologule zimného spánku

Je absencia vzácnych plemien rozdrvená

Kladivom trpezlivosti

      Po skupinkách sme vystúpili

      Do oka ozveny

      Do rýmovaného volania

      Časovej priamky

Každý so svojou zbierkou

Drahokamov

A horúcim svetlometom v hrudi

S poverením dočasne rozlámať smerovú ružicu

Namiešať čerstvé farby

A nazerať na ďalšiu sľubnú sezónu cez

Zväčšovacie sklá vyprázdnených pohárov 

elégia posledného rána

Ako hadia stopa v pieskoch

Pekelnej púšte

S klopaním vstúpil do strieborného

Kalichu plodnosti ďalší románik

Koniec začal prvým úderom gongu

Úvodným výkopom

Telefonátom na pŕhlivej hrane

S ukazovákom v tenučkej medzere

Medzi perami

Posledné hodiny

Rozkúskované na žlté polmesiace

Na segmenty tekutej živočíšnosti

Rozsypané na studenej podlahe

Na tej istej kde čierna kabela ležala

Vedľa nedotknutej postele

Stále otvorená

Bolestivá rana

Vylučujúca náhľad do blízkej budúcnosti

Odsúdená prijať posledný vlhký

Zámotok

Keď zovrela voda bolo jasné

Že striedmosť by bola hlúposťou

Že hltať plamene neposlušnosti

V kruhu arény

Sa ukázalo

Ako správne rozhodnutie

S ďalším úderom prasklina zmenila smer

Pustila sa z kopca

Z jadra pravého kĺbu a opísala spodný oblúk

Buchli dvere zavesené na použitých

Čajových listoch prvého vývaru

Za sklom ostal iba biely náhrdelník

A posledná neoznačená karta

Stále neobrátená