Trondheim

List do budúcnosti

Do skorého rána študujem čiernobiele ilustrácie zvlneného terénu bez lesného porastu. Bez jediného stromu. Voda steká zo svahov v nespočetných prúdoch. Asfaltové cesty ešte stále existujú. Hladím do blízkej budúcnosti a vidím sám seba pozerať do spätného zrkadla, ktoré odráža posledné momenty života všetkých zbytočností, ktoré za jazdy pokojne hádžem von oknom. Toto v žiadnom prípade nie je scéna z filmu. Tam by som musel mať oveľa dlhšie vlasy, ktoré by boli hračkou pre vietor.  

Oholiť som potreboval už pred týždňom. Možno zhodiť starú kožu a prepracovať zopár teórií o nepriestrelnosti morálky, ktorá pripomína riedku polievku odstavenú z ohňa. Tuk zliaty do jediného mastného oka diktátorsky deformuje líniu medzi čiernou a bielou.  Spolu s teplom v hrnci sa vytráca aj vôňa. Zelenina mdlo klesá k pripálenému dnu.

Každý  večer mi do uši plynie kontrast medzi príbehmi moderného sveta vyrozprávanými nástrojmi doby minulej. Sústredím sa na fázy, do ktorých sú pozliepané dni s podobnou náladou. Na jednotlivé periódy, počas ktorých sa rozbehneme vždy na inú stranu sveta. Okrem toho v pamäti ostáva krvavá stopa po dňoch, keď sa prehupneme medzi dvomi fázami.

Ešteže asfaltové cesty stále existujú.

animals

Morning View

Ruiner

Budeš potrebovať jednu miestnosť. Na rozmeroch veľmi nezáleží, hlavne aby si mohol slobodne dýchať. Najlepšie garáž alebo dielňu oddelenú od akejkoľvek inej zástavby. Izolovanú ako ostrov masírovaný vlnami z každej svetovej strany. Iba vo vyšponovaných vlnách s bielymi čapicami sa dá čítať budúcnosť. Ďalej budeš potrebovať veľké, ťažké kladivo.

Choď na to pomaly. Všetko má svoj čas. Postav kladivo pred vchodové dvere na betónový chodník a daj mu čas na rozmyslenie. Možno na seba vezme zodpovednosť výberu, zodpovednosť rozhodnutí. Teraz môžeš robiť, čo len chceš. Ostaň stáť vedľa neho a zapáľ si. Zdieľaj vzájomnú prítomnosť bez slov. Ak ti to pomôže, choď na cestu okolo sveta.  Alebo sa vráť do svojho domu, hoď ženu na posteľ a prikry ju svojimi krídlami. Alebo sa hneď pusti do roboty. Nič nie je zakázané, ale ak dopraješ nástroju oddych, získaš čas na ostatné prípravy. Drina nikam neujde. Ak príde obdobie dažďov, vyjdi do nečasu s dáždnikom. Postav sa k svojmu kladivu a ochráň ho pred vodou. Daj sa s ním do reči. Určite neoľutuješ.

Choď na krátku ale pozornú prechádzku okolo svojho budúceho miesta. Obzri si ho z každej strany. Pozoruj okolie. Opíjaj sa rozdielnym výhľadom od každého rohu stavby a porovnávaj intenzitu zážitkov. Opakuj tak dlho, ako len treba. Rob veľa prestávok. Aj keď iba čakáš, nezabudni odpočívať.

Už to cítiš? Vieš kam smerujeme? Máš pripravené kvalitné drevo na okenný rám a tabuľu skla. Čakáš na finálny impulz. Nakoniec si možno vyberieš úplne inú stenu ako si pôvodne zamýšľal, ale chytíš kladivo do oboch rúk a začneš búšiť. Z celej sily, neúnavne ako dobre nakŕmený parný stroj. Teraz nie je čas na šetrenie energiou. Toto je boj na život a na smrť. Stojíš naširoko a svaly v celom tele pri každom náraze zavibrujú. Stena mizne. Pomaly! Kladie odpor, ale nenávratne sa rúca. Tehlu po tehle vybúraš von ako zuby súpera v zápase ťažkej váhy. Si rozzúrený býk, ktorý práve vyhodil toreadora do horúceho stredomorského vzduchu.

Cez ruiny vstúpiš do miestnosti a otočíš sa. Ten výhľad! Si unavený, ale pripravený hneď zaskliť dieru.

Alebo ju znova zamuruješ? 

Ben Nevis

something i can never have

Prízraky nezmizli ani po prebudení. Vo chvíli, keď otvoril oči sa plynulo premiestnili z podvedomia a v plnej palebnej sile zaútočili na aktívnu šedú kôru. Ešte niekoľko minút ostal ležať v posteli. Vystrel boľavý chrbát a teplý vankúš si pritlačil na hruď. Tep sa začal po niekoľkohodinovej hibernácii zrýchlovať. Cítil ako mu chrbtica každé ráno čoraz hlasnejšie bije na poplach. Mal by začať plávať ale vedel, že jeho démoni sa vody neboja. Spával s telom pokrúteným do nepohodlných polôh, ktoré sa zdali najbezpečnejšie, ale aj tak nemohli zabrániť nájazdom úzkosti. Cez škáru medzi polovicami ťažkých tmavých závesov, cez ďalšiu bariéru, do izby svietilo slnko. Iba dočasne. Bolo skoro a s pribúdajúcimi hodinami sa počasie zmení. To vedel s istotou. Niekedy dokázal rozlíšiť veci dočasné a trvalé hneď. Niekedy vôbec, ale časom sa  k riešeniu vždy dopracoval. Za akú cenu nebolo podstatné. Pre bolesť v chrbte si nebol istý, či sa cíti odpočinutý alebo nie. Začiatok ďalšieho dňa bol rovnako neistý ako jeho koniec. Všetci sa začali vytrácať za svojimi zväčša pracovnými povinnosťami a on stále ležal. Už týždeň. Tentokrát vedel ako dlho. Ešte týždeň. Ale v posteli aj tak dlho nevydrží. Rád sa prebúdzal do zimy. Vedel, že keď vylezie z teplých perín, svaly sa mu intenzívne rozvibrujú a chlpy na predlaktiach postavia do pozoru. Kedysi si myslel, že mu chlad hneď zrána naostrí zmysly, ale z toho dávno vytriezvel. Na úplne prebudenie potreboval čas. Kým v kúpeľni dunel prúd horúcej vody napúšťanej do vane, rozmixoval v miske mlieka banán so štipkou škorice. Okno v kúpeľni bolo na rovnakej strane ako to v izbe a cez matné sklo ho oslepovalo slnko. Hladina mu siahala tesne pod nos. Cez rozbité tesnenie voda kvapkala do vane. Mal pocit, že to proti nemu niekto naplánoval, lebo monotónny rytmus z neho vysával zdravý rozum. Vo vani vždy čítal. Musel presedlať na literatúru faktu. Čokoľvek, v čom nevystupovali postavy reálne alebo fiktívne. Čokoľvek, len aby nemusel kľzať po krivkách príbehov, v ktorých sa odrážali jeho zlyhania, ktoré sa mu stali nočnou morou. Ponoril sa do vecného, strohého jazyka bez zbytočných rozptýlení. Čokoľvek, čo nepripomínalo kontrasty, ktoré ho bičovali aj v spánku.

Hodiny ukazovali deväť, keď voda vo vani vychladla. Vstal, osušil sa a s vyhriatými kosťami cez to prešiel znova.

Priamky vydupané do chodníkov vytvárali vzory, ktorým nerozumel, keď kráčal do prístavu pozorovať rybárov vo vysokých gumených čižmách ako vykladajú svoju korisť z malých lodiek. Ani keď o hodinu neskôr v silnom vetre kupoval čerstvé ryby zabalené vo vlhkom novinovom papiery. Fragmenty článkov z minulého týždňa nalepené na prstoch boli jeho jedinými správami z vonkajšieho sveta. Správami bez akejkoľvek orientačnej hodnoty.

Kdesi v Severnom mori

Do postele nejdem pred siedmou ráno. Spím so štuplami v ušiach. Celú noc čakám s hlavou zahrabanou v mravenisku jedovatých hlasov, pokušení, túžob a odriekaní. Vysedávam v zasmradených miestnostiach bez okien, inhalujem cudzie prdy a nedobrovoľne načúvam všetkým prirodzeným zvukom sprevádzajúcim trávenie. Pracujem v noci. Tak ako som sa prvé štyri šichty nezastavil, teraz už druhú sedím. Navlečený v mastnom, navlhnutom overale  čakám. Minulú noc som napočítal 184 schodov a 30 plošín vysvietených na obzore. Systém mám surovo naburaný obráteným režimom. V noci takmer nejem. Prežívam na polievke a horkom čaji. Ešte týždeň a spriesvitniem. Občas to tak skutočne je. Telesná schránka z nalešteného skla. Možno aj bez škrabancov. Niekoľko hodín sme šli na záložný prúd. Bez ventilácie sa toto miesto premieňalo na peklo. V izbe mám televízor, na ktorom od môjho príchodu zasvietila jedine červená kontrolka.

000890569

Nemôžem otočiť hlavou doľava

A miera pohyblivosti klesá

Zavesil som slúchadlo na vidlicu

Zvonenie na druhej strane

Nevyvolalo žiadnu reakciu

Ani chvenie lístia

Ani ďalšiu erupciu

Ani padajúce hviezdy alebo

Delikátne naservírované

Krvavé stejky

Iba sa povinne vyvrieskalo

Do priestoru

Kdekoľvek už to bolo

Skúšam otočiť hlavou doprava

Pohyb prináša len zlé správy a

Ihly v krku

Cesta jaskyňou bez ozveny

Môže byť fatálna

Vidiek

Awake on foreign shores

Vstávam zavčasu. S horúcou kávou v ruke, bez trička sedím v otvorenom okne a spoznávam sa so studeným ránom. Jediný strom pod oknom začal zhadzovať prvé zhnednuté listy. Je 31. August. Keď sa otočím smerom do izby, zdá sa, že celej kompozícii čosi chýba. Dlhodobo kumulovaná nálada je rozsekaná  častou neprítomnosťou života. Na nábytok sadá prach a krátke vlasy. Koberec je zbierkou zvyškov po nepravidelných, krátkych návratoch. Mozog si zamestnávam jedinou činnosťou. Z bezpečnej vzdialenosti pred sebou cielene tlačím všetko, čo sa dá odložiť na zajtra. Nepripúšťam možnosť príchodu dobrých správ. Všetci potrebujeme obranné mechanizmy. 

Flotila

Láva

I

Odtlačil som posteľ od steny do stredu izby.

Nebolo spravodlivé padať stále na jednu stranu.

Nočné hodiny sa stali kŕčovitou nevyhnutnosťou tejto púte.

S kolenami pritlačenými k hrudi neviem zatvoriť oči.

Vitajte!

Toto sú moje katakomby prepláchnuté rozdráždenými žalúdočnými šťavami.

Dlhé chodby s vlhkými stenami, na ktorých sa rozťahujú  pokrivené predstavy o zákonoch džungle.

Lži, ktorými som si vyšperkoval svoje súkromne peklo. Ktorými sa držím v prísnej karanténe, pod zámkom. Cez ktoré sa prevtelujem do menej úzkostlivých polôh. Ktoré sú iba ilúziou beztiaže.

II

Otvorené dvere sa stávajú prchavou víziou možností zdrôtovaných do nezrozumiteľnej masy, cez ktorú nepreniká svetlo z druhej strany.

Pozor!

Hladina stúpa.

Hodiny oznamujú každý zmeskaný vlak  pre všetkých, ktorí skúšajú utopiť svoje zvieracie inštinkty v necitlivom lone technokratického kráteru.

Je nemožné udržať v pamäti štruktúru vlákna spájajúceho nás so včerajším ránom. Rovnováha síl rozložená na širokých ramenách plynúcich rokov je narušená.

Ďalšia narkóza má bledomodrý odtieň.

List Gunnarovi Huttunenovi

Drahý Kunnari,

netráp sa! Blázni sú všetci tí, ktorí zabudli, že pochádzame z opice.

Len toľko.

S pozdravom

m

Chillout in Tallinn

***

Zvláštne! Je príjemné vidieť stromy, ale s pevnou pôdou pod nohami vždy zavetrím momenty kvílivej neistoty. Cez okná pomalého taxíku majú ulice zostarnutý odtieň. Postavy promenádujúce sa po chodníkoch majú určite svoj cieľ, ktorý je pre mňa čudne vzdialený, rozmazaný v živej hmlovine prístavného mesta.

Cestujeme bez slov, každý do svojho napoly opusteného príbytku. Mala by z nás sršať neudržateľná radosť? Na tento deň sme čakali a teraz nevieme uchopiť jeho skutočnosť. Pestrá paleta možností má na nás zdrvujúce účinky. Možno je to rutinou, z ktorej sme práve vypadli. Zosypali sa zo vzduchu rovno do tohto mlynca na mäso. Akoby nám sloboda zviazala ruky.

Cestou sa pokúšam nájsť záložku, pod ktorou je zoznam vecí čakajúcich na moje vrelé pozdravy a pohladenia.

Zámok na ťažkých vchodových dverách kovovo mľaskne a chodba za nimi znova neponúka žiadne privítanie. V izbe bez protestov čakajú polomŕtve kvety. Ich záchranu hneď napúšťam do veľkého pivového pohára, na ktorom ostali odtlačky mastných prstov spred dlhých týždňov. Dôkaz, že som na správnom mieste.

Za posledné mesiace som vystriedal toľko postelí, že keď ma v noci tlačí mechúr a konečne naberiem silu vstať, neviem, ktorou stranou vyliezť z postele. Netuším, či ležím na vrchnej alebo spodnej. Premýšľam, ktorým smerom je tentoraz záchod. Často neviem, kto spí podo mnou. Alebo nado mnou?

Chladnička je prázdna. Dnes to bude bez večere. Zajtra bez raňajok.

Loch Muick

Aberdeen

Bothy

Rozprávalo sa málo a potichu. Namiesto ľudských hlasov sme nechali hovoriť plamene mdlo oblizujúce vlhké drevo, ktoré strašili svojou zraniteľnosťou a predstavou zániku. Možnosť kolapsu bola stále prítomná. Trpezlivo sme hľadeli do žeravých pekiel oranžovej pahreby a poháňali oheň túžbou po nekonečnosti podobných momentov. Z ohňa šlo málo tepla, ale to bolo jedno, lebo jeho energia nás pohltila viac ako kedykoľvek predtým. Pretože v týchto dňoch oheň nie je samozrejmosťou tak ako kedysi.

Cez hrubé kamenné steny dnu neprenikal žiaden zvuk, ale keď sme vychádzali von fajčiť voňavý tabak, prúdmi vetra sa smerom k vode nieslo čosi krajšie ako ticho. V letných mesiacoch je noc iba karikatúrou dlhých hodín zimnej temnoty. Tak to tu chodí. V pološere sme očami kĺzali po tmavej línii skál na druhej strane pokojného jazera. Skúšali sme studenú vodu. Po každej cigarete sme sa vrátili k polomŕtvej pahrebe a znova bojovali o jej život. Potom sme vreckovým nožom krájali poľský boczek na veľké kusy a zapíjali ho Taliskerom. To len pre efekt údenej slaniny.

Po polnoci sa ukázalo, že drevo, ktoré som najviac podceňoval horelo najlepšie. Ubúdalo veľmi rýchlo.

Keď si ostatní chystali lôžka na tvrdej, drevenej podlahe ešte raz som vyšiel von, do zimy, spočítať všetky metafory, ktoré tam život ponúkal.

Judy

Dobré ráno Severné more

7:00 COSLRival  z Judy. V pozadí KL Brisfjord.

Ullapool

Švédi

Vo vedľajšej miestnosti doznieva trubkové sólo

Vibrácia zaniká

Rozochvený vzduch sa dostáva do bežnej izbovej teploty

Okenné tabule sa roztekajú

Do číreho hustého žiaľu

Nad stratou rytmu a melódie

Na ceste domov počujem ulicu kričať

Keď na jej tvári nechávam svoju pachovú stopu

Obohatenú prílivom škandinávskych nálad a hravosti 

Doslov

Jemnou pokožkou chodidiel som splynul so strojom

Cez póry sa mi do svalov pumpovala sila a sloboda

Mašinérie zafixovanej pod kapotou

Počúvali  sme Deža Ursínyho

V lebkách nám hniezdila kalamita predošlej noci

Zvonkohra času plného žiarivých svetiel

V tie dni sme cestovali bez nároku na koniec sveta

Sledovali sme kľukatú cestu s presnosťou námesačníkov

Ktorí hľadajú ranné slnko a dlhé tiene

Počasie svojim vyčíňaním komentovalo naše nesúrodé myšlienky

Každý rozhovor prebiehal so zvýšeným tepom

Akoby v strachu že nezmyjeme prach zo spotených ramien a krku

Úžasné bolo že sme nemohli zablúdiť 

Poháňala nás len rozžeravená prítomnosť a chuť zabúdať

Applecross

Roadtrip s Matúšom

Fulmar A