15 December 2013

kambodža

I

Vyzbrojení iba plným priehrštím
neškodných výhovoriek, ktoré
podľa vážnosti situácii používame
v reálnom čase, máme pred sebou
hodiny valivého odporu a najbližšie dva
dni sme pre všetkých pocestných
zasnúbení. S batožinou natlačenou
pod úzkymi sedadlami rátame každý
tretí deň stovky horúcich, prašných
kilometrov a červené fľaky na mojej
košeli, spotenom krku a lýtkach. Tvoja
koža je zahalená, viac obdivuhodným
rešpektom pre miestnu kultúru a tradície
ako odevom. Viem, že máš opäť bolesti.
Žalúdok, insomnia, vzdialenosti a ja tiež
nepomáham, keď sa mi po každom náraze
pre môj znivočený chrbát zvulgárnieva.
Prichádzame v najväčšej horúčave dňa,
na poludnie a už onedlho sa v neďalekom
hotely úľava šplhá po stenách smerom nahor,
keď nasledujem mokré odtlačky tvojich
piet, keď ma po všetkých klamstvách
vymyslených pre dobro iných vyvedieš
zo sprchy naspäť medzi znamenité
vône sveta.

II

Krátko po raňajkách odrazíme
od mäkkého brehu v modrom
dvojmiestnom kajaku. Je horúce,
zamračené ráno. Ako prvú
minieme loď sajúcu z dna tony
mokrého piesku, okresanú do
strašidelného funkcionalizmu a čiernej,
zaolejovanej jednoduchosti.  Jej
zostarnuté telo zaťažené vlhkým
nákladom až na pokraj potopenia.
Kus pred mostom má rieka prítok,
ktorý vidieť z diaľky, nechtiac označený
červeno bielym telefónnym stožiarom.
Odbočíme doprava a od tohto bodu
zaberáme veslami proti prúdu, ale s rovnakou
ľahkosťou s akou sme prešli prvú
časť rieky. Chrbty ukážeme riedkej
infraštruktúre, hluku a ľudom. Všetko
nechcené utopíme v ľahkom rozhovore
o akčných filmoch z rokov 80. Koho by to
napadlo? Tu na vode medzi husto zarastenými
brehmi. K širokému a nízkemu telu vodopádu
Tatai je to iba 90 minút cesty. Začína
mrholiť.  Prekvapuje ma hladké
a zručné pristátie medzi skalami, hlavne
preto, že naša tímová práca nie je
úplne bezchybná. V ponožkách sú
kroky po mokrých kameňoch istejšie
ako naboso. Objavíme skalný previs
a v silnejúcom daždi jeme studený
obed. Potom konečne opustíme sucho
nášho úkrytu. Začneme skúmať
biele kaskády a necháme sa ochladiť
posledným úderom monzúnovej
sezóny.

III

Všetko začína večerou servírovanou
pod domom na drevených stĺpoch. Práve
tie symbolizujú spoločenské postavenie. Podáva
sa čerstvá ryba v kombinácii neznámej a ďalšie
dve jedlá. Hostiteľ sedí oproti za stolom, ktorý je
takmer vo vodováhe na tvrdo udupanej zemi. Zvyšok
rodiny záhadne zmizol v tme. Z nasekaných kusov
bieleho mäsa vytŕčajú dlhé, ostré kosti. Steny tu
neexistujú, až na poschodí, kde cudzincovi
ponúknu vlastnú posteľ, ale práve tu na nedávno
zaschnutom bahne sa verejne odohrávajú
všetky rodinné udalosti. Úplne viditeľné z ulice,
pod snehobielymi moskytierami, medzi betónovými
urnami na vodu, v tieni kokosových paliem, na
vydratých sedadlách motocyklov, v pohároch teplého
piva s ľadom, v explodovanej minulosti, pod jedinou
žiarovkou, ktorá môže zhasnúť kedykoľvek. 

IV

Prispôsobili sme sa rutine miestnych
Ranostajov a prirodzene sa prebúdzame
Pred šiestou. Na ceste z hotela sa zastavujeme
a na ulici rýchlo platíme za dve porcie
ryže s tenkými pásikmi grilovanej bravčoviny,
nakladanú zeleninu a k tomu dve ľadové kávy
v priesvitnom plaste. Loď na mútnej, takmer
stojatej vode je priviazaná k rozpadávajúcemu
sa drevenému schodisku vedúcemu
z cesty k rieke. Vďaka tvojím predchádzajúcim
cestám máme výhodu. Nalodíme sa a vylezieme
na strechu skôr ako si ostatní uvedomia túto
možnosť, ale kým loď vypláva a my dojeme
raňajky, spoločnosť na bielej streche sa
rozrastie o ľudí, veľké objektívy aj zablatenú
motorku. Život na rieke tvoria deti a ženy, pre
ktoré sú strmé brehy miestom ranného kúpeľa
a rybári s bielymi cigaretami v tmavých perách,
skúmajúci jemné, prázdne siete zavesené na
bójkach z pollitrových plastových fliaš
a premýšľajúci nad ich hrou o prežitie. Trvá
hodiny, kým vplávame do zatopeného lesa.
Vodná cesta sa hadí úzkymi kanálmi tesne
pod úrovňou vrcholcov stromov. S ďalekohľadom
pozoruješ vtáky nečakane štartujúce do vzduchu
a ja sledujem cestu, približujúce sa nízke konáre
a raz zachránim vysokého Francúza pred
úderom do hlavy. Na rozdiel od ostatných ani
jeden z nás nefotografuje.

V

Kto by si to pomyslel?
Dievča s tuhým kresťanským
koreňom sedí po troch dúškoch saké
zvodne pripité v bare
a s bielymi nohami vyloženými vysoko a hrdo
na obdiv pre mňa z klobúka vyťahuje
ďalší príbeh.  Uvoľnené ako
nikdy predtým, dovolím si tušiť. A ak nás
dnes v noci niekto pozoruje
spoza rohu,
tak trochu hlučných
a trochu bohatých,
nech. Keď sa zasmeje nahlas,
čo nerobí veľmi často, žulové
steny vzdialeného chrámu praskajú
v základoch, ruleta sa točí, ja dvíham pohár
a v červenom prítmí
bez slov pripíjam.

VI

Dvere do tohto domu, posledného
vo svahu na pravej strane cesty z mesta
sa odomykajú
inak ako všetky predošlé, za ktorými
sme doteraz spali. Prehliadka spálne,
kuchyne a pracovne nás privedie
na vyvýšenú, veternú terasu. Na obzore
matka zem hoduje na zvyšnej pologuli
slnka. Teraz už viem, prečo sme roviny,
zaplavené ryžové polia a neskôr
kaučukové plantáže vymenili
za odľahlú provinciu Mondulkiri, kam
do vysokých kopcov vyhnali
prekvapujúco hladkú asfaltovú cestu. Niekde
vo svete sa možno tulipány zatvárajú
na dobrú noc, niekomu v daždi tečie strecha
na dvoch miestach a inde šelmy trhajú
mäso z kosti, ale tu moje severom nasiaknuté
líca, dnes výnimočne oholené, vítajú
altitúdu, ticho a nárazy vetra na terase domu,
ku ktorému sa dá dostať
iba prekročením roky nepoužívanej
pristávacej dráhy a dvoch smrteľných križovatiek.