V kine

Rande. Konečne po rokoch! Hovorí sa, že cvičenie robí majstra a ja sa znova raz cítim ako prváčik. Minulú sobotu nás v bare zoznámil kamarát. Stále neviem, či jej viac imponovali moje husto prerastené pajšle alebo dlhá prednáška o temnom rytmickom noise. S rukami vo vreckách stepujem na mokrej dlažbe a poslušne čakám. V pravej dlani od nervozity zvieram svetlo od bicykla. Hlavou znova a znova lietajú všemožné scenáre, ktoré mi od rána úspešne zaplnili mozog. Od tých pravdepodobnejších až po totálne nereálne fantazmagórie o budúcnosti tohto večera. Od vlhkej dlažby ide zima ale to vôbec neuberá na mojej zvedavosti a vzrušení, ktorými som nadopovaný do maxima. Pri pomyslení, že sa na svet podvedome usmievam, sa cítim ako úplný blázon. Vôbec si nepripúšťam možnosť, že by sa mohla dnes večer napríklad...neobjaviť. Také niečo sa v tento pamätný deň nemôže stať. K svojmu dobrému zvyku chodiť všade o päť minút skôr, som dnes pridal ďalších päť a tak tu už štvrť hodinu moknem ako debil, ale dnes všetkým bez výnimky odpúšťam.

Konečne spoza rohu vyreže veľký oblúk. Po ostýchavom zvítaní vyrážame do kina. Nevybral som nič veľmi intelektuálne, čo by moje mozgové centrum nemuselo stráviť, upadol by som do depresie a nedajbože sa opil. Tiež neriskujem mŕtvoly a streľbu. Komédie sú často ako prechádzka po tenkom ľade. Horor neprichádza do úvahy. Od strachu by sa ku mne mohla začať túliť a to by som na prvom rande nezvládol. Vybral som film 127 hodín. Banálny príbeh, nádherná krajina, nejaké to napätie, no a trocha krvi nemôže tiež uškodiť.

V kine rázne odmietam dekadentný zlozvyk v podobe piksle popcornu. Prípustné sú len tekvicové jadierka, ale to sa mi nechce vysvetľovať. Sála potemnie dlho po tom, ako sme sa usadili a začína sa výprava púštnou krajinou.

Môj problém nastáva vo chvíli, keď si ten kokot na plátne začne rezať ruku. Krv strieka na všetky strany a steká po stenách úzkeho kaňonu. V skutočnosti to určite bola hrôza, na plátne to asi až také mäso nebolo ale ja sa aj tak začínam cítiť ako po poslednom odbere krvi. A tom predposlednom! A niekoľkých predtým! Celé telo sa prudko zohrieva a cez póry tlačí na povrch kropaje potu. Srdce pumpuje jak víťazný hnedák na Veľkej pardubickej, hlava je na kolotoči. Veľkom reťazovom. Vážnosť situácie si pripúšťam až vtedy, keď ma rozžiarené plátno oslepí a zostane mi fakt nevoľno. Napadne mi potajomky zavrieť oči a nesledovať morbídnu scénu, ale na to je už neskoro. V hube mám ako na tej utahskej púšti, hodila by sa kvapka vody, ktorú nemám a čerstvý vzduch, ktorý je vonku, ale na ulicu to mám ďaleko. Neodvážim sa postaviť a vytackať sa von. Určite by som šiel hneď držkou k zemi a viac krvi je to posledné, čo potrebujem. A tak bezmocne sedím a nechty zasekávam hlboko do operadla. Zdravotným sestrám v nemocnici som sa nikdy nehanbil chlapsky priznať, že omdlievam. Ale tu? A teraz? Toľké poníženie! To radšej hrdinsky skapem! Sústredene, zhlboka dýcham, až sa mi hrudník mocne nadúva a uvedomím si, že ma zarazene pozoruje. Ticho vysvetľujem, že všetko je v poriadku a znova zaujmem svoju kŕčovitú polohu. Zjavne mi neverí. Tesne pred záverečnými titulkami to už nevydržím a vyhlásim, že také množstvo krvi narušilo moje kruhy a vyletím zo sály smerom na hajzeľ, resetnúť systém. Snažím sa nemyslieť na to, ako ďaleko sa rozlieha môj rev. Keď skončím a konečne sa mi podarí dostať von, kino je prázdne. Do posledného miesta. Možno mala rovnaký problém ako ja, ale dámske toalety sa neodvážim kontrolovať. Sychravá ulica je tiež opustená. Nie som si istý, či má zmysel čakať. Takýto záver nemal ani jeden z mojich scenárov.

Záchodová šou ma unavila. Pomaly ťahám domov a na polceste príde sms-ka. Nachystaný otočiť bicykel a vrátiť sa do centra čítam: Čo si to za chlapa?

S teodolitom na pleci

Indians!

Aberfoyle

Ben Venue a Loch Katrine

Loch Katrine

Bez práce nie sú...

Muzika

Čas vrátiť sa na koniec sveta

O záhadách

Ziggy a Kondor kľučkovali dole ulicou ako dvaja námesačníci, náhodne chytení do pazúrov sobotného popoludnia. Chodníky oslizené celodennými prehánkami ich viedli k centru, priamo do pažeráka neodvratnej katastrofy. Len niekoľko minút predtým ich na chodník vypľuli vchodové dvere najstaršieho baru v meste. Na skoré sobotné popoludnie mali slušne pod čapicou a ich otravná prítomnosť prekážala obrovskému černochovi za barovým pultom.

Ich vzájomné priateľstvo bolo veľkou neznámou pre všetkých spoločných priateľov, roztrúsených po každej mokrej štvrti, ktorými bolo mesto bohato obrastené a pôsobilo veľké zmätenie blízkeho okolia kdekoľvek sa spolu objavili. Že sa po miestnych putikách vyskytovali pomerne často vedeli všetci.

Ziggy s malým záujmom študoval na miestnej univerzite a bez väčších problémov dokázal nájsť bočné cestičky a nenápadne preplávať cez dva ročníky. Na časté záťahy si privyrábal ako predavač v klampiarskom obchode. Znudene strihal pláty plechu a predával podobné sračky. Veľa toho nebolo. Blázniví zákazníci sa zväčša začali hrnúť tesne pred koncom šichty a tak celé dni sledoval filmy a odsúval povinnosti. Šport ho nezaujímal. Občas sklátil niektorú zo svojich naivných spolužiačiek.

Kondor bol z iného súdka. Tlsté nožiská mal skrivené do X a s každým krokom sa mu stehná šuchtali o seba až vznikalo pekelné trenie. Pri chôdzi pred sebou nosil chlpatý bachor. V Huxleyho Prekrásnom novom svete by ho vzhľad stiahol na samé dno spoločnosti a intelekt by bol iba ťažkou guľou na nohe. Zamestnávala ho miestna pošta, kde sa okrem roznášania listov na prehnitom skútri dostal na post maskota.

Smerovali do centra a aby nepútali zbytočnú pozornosť, pustili sa prvou skratkou, ktorá sa im ponúkla. Za druhým rohom Kondor zdrapil Ziggiho za rukáv vypranej košele a zastavil. Ukázal na druhú stranu ulice, kde tlstý mäsiar umýval presklený výklad svojho obchodu. Mastná, krvavá zástera z neho robila skutočné fúzaté monštrum.

,,Ty kurva“, zachrapčal Kondor a keď k nemu Ziggy nechápavo obrátil hlavu, zaregistroval v jeho očiach besnotu. Chýbala mu len pena okolo huby. ,,Stoj tu“, rozkázal Kondor zadirigoval Ziggimu pred nosom tučným prstom a zmizol za rohom. V neuveriteľne krátkom čase bol späť so znásobeným zhnusením v očiach a oranžovou tehlou v ruke. Ako sa k nej dostal je doteraz jednou zo záhad tohto mesta. Zozadu sa pomaly priblížil k mäsiarovi, ktorý sa potil a maximálne sústredil na svoju prácu. Nehlučne tehlu vložil do vedra s vodou stojaceho na chodníku, meter za upachteným trýzniteľom prasníc a vrátil sa k Ziggimu, ktorý od toľkého zmätenia vytriezvel.

Keď mäsiar vydrhol výklad, schmatol vedro, dno pridržal druhou rukou a chrstol zvyšok vody na sklenú tabuľu. V nasledujúcich sekundách Ziggy ležal na chodníku v smrteľnom kŕči smiechu, ktorý mohol byť jeho posledným a Kondor sťažka počítal: ,,1:1 pičo“!

A prečo? To je ďalšia záhada tohto mesta.

O vernosti

Opieral sa do mňa studený jesenný vietor a cez ďalekohľad som navigoval Peťka zatĺkajúceho drevené kolíky do tvrdej, prízemnými mrazmi znásilnenej pláne. Jazdili sme do Kladna dva až trikrát do týždňa a vždy si odtiaľ priviezli skrehnuté kosti lebo na otvorenej stráni nás pred vetrom z juhovýchodných polí nechránilo vôbec nič. Podľa našich kolíkov borci osádzali obrubníky pre ostrovčeky budúceho parkoviska, pred novým prírastkom do fenomenálnej rodiny nákupných centier. Do hrubozrnného, uvalcovaného štrku to šlo ťažko ale boli sme odhodlaní urobiť maximum aby ľudstvo zostalo naďalej spokojné a šťastné. Krása našich výletov spočívala v možnosti vypadnúť z Prahy a okraj Kladna sa zdal ideálny.

V skutočnosti boli na našich výjazdoch najzaujímavejšie návraty. Medzi Prahou a Kladnom leží dedinka Lidice, ktorú vo vojnových rokoch fašista spálil a popol zadupal do zeme, čo nám dnes pripomína príjemný park s pamätníkom. Na parkovisku hneď vedľa parku stojí biely karavan modifikovaný na predajňu mäsa a údeniny, kde vyhladnutým turistom ponúkajú pečenú klobásu. Najlepšiu domácu klobásu pod slnkom podávanú na papierovej tácke s horčicou a krajcom chleba. S Peťkom sme sa pravidelne striedali v platení a úspešne ignorovali drevenú búdu s rovnakým menu na druhej strane parkoviska.

V ten pamätný deň som zaparkoval až na strechu zasranú Fabiu a skrehnutými prstami narátal 70 Kč. Objednal som u vedúceho dve klobásy. Ten mi podal dve nožičky a ja som sa sám seba pýtal, prečo to ten kokot dal na jeden tanier, keď nás tu každý druhý deň obsluhuje dvoch. Kým som stačil niečo povedať sa otočil, niečo blekotal a zrazu mi so slovami ,,To je za Vaši lojalitu, pánové!“ podal ďalšie dve. Peťkovi zaiskrili očká keď som platil. Nasadli sme do Fabie a mastnými paprčami do seba tlačili grátis klobásu.

Koncert

Celé to začalo úplne nevinne. Tak ako všetko. Našťastie to neskončilo katastrofou alebo takmer apokalypsou ako sa skončí veľa vecí. Celé to začalo kdesi na kopci, iba niekoľko dní pred tým ako to definitívne skončilo v trnavskom kostole. A skončilo to pekne otravným a bezvýznamným brechotom akejsi starej kundy.

Začalo to takto: Už tretí rok v rade šlapem deň pred veľkolepou silvestrovskou nocou do kopca. Púšťam sa do reči s P., ktorého som zas rok nevidel. Naše tempo je nevinné tak, ako všetko ale zvyšok partie aj tak nechávame stovku metrov pod sebou. Na rázcestí zastaneme a čakáme na ostatných. Medzičasom nás náhodný turista naleje fernetom a ďalší čímsi červeným, silným ale lahodným. Okrem toho nás ešte stačili poučiť, že hore svieti slnko a je tam krásne. Tak sme prestali čakať a znova vyrazili aby sme nezmeškali ani sekundu. Vtedy sme s P. začali debatovať o muzike a hneď z neho vypadlo, že má o tri dni koncert v Trnave a zo mňa obratom vypadlo, že sa tam určite uvidíme.

Skončilo to takto: Pôvodný zámer odviesť sa do Trnavy autobusom sa rýchlo zmenil na rodinný výlet a tak v nedeľu poobede kormidlujem smer TT. Vpochodujem do Kostola Sv. Jakuba, kde sa má koncert už už začať. Spoza chrbta sa na mňa zrazu vysype za kýbeľ blablablačapicudolezhlavyhavhavhavhavvrrrrrhavhavhav! Hav! Čo je, hej?! Otočím a kukám a cítim ako ma pár oči pribil ku krížu na stene. Ani dobrý deň, ani prd! Zložím pokrývku hlavy a pokorne si sadám do lavice.

Výsledok: Naivne som si myslel, že sme si pred Bohom všetci rovní. S čapicou alebo bez čapice.

Metamorfózy

Ak by som mal podstúpiť proces absolútnej a konečnej premeny a stať sa zvieraťom(nie zverom lebo medzi tým je rozdiel), neváhal by som. Ideálne by potom bolo, mať štyri nohy, hebký kožuch, dlhé fúzy, pružné telo, krásne oči a deväť životov. Na farbe nezáleží. Vedieť rýchlo behať, skákať a liezť po stromoch. Mať miesto vo veľkom teplom dome s výbehom do záhrady a občas aj ďalej, za plot, do sveta, medzi kocúrov.

No a keby ma náhodou počas mutácie postretlo toľké šťastie a možnosť vyberať si, určite by som za svojho pána chcel pokojného voľnomyšlienkara so sklonom k drogovým experimentom, celovíkendovým úletom v tmavých lesoch a možnosťou vypnutia mechanizmu zodpovednosti.

Žil by som až v desivej spokojnosti v tichej dedinke, za ktorou už nie je nič ani len koniec sveta. Spával na výkonnom, vibrujúcom subwooferi, dopoval sa mliekom a kvalitným noisom.