retrospektíva

vyprázdňuje pohár červeného
a číta kvílenie. mám vo
zvyku vyrušovať a tak
pripomínam, že dnes je
iná doba. škandály už takmer
neexistujú a ak áno, následky
sú rýchlo rozdupané a zabudnuté.
hneď narýchlo a popravde
dodávam, že aj tak o tom
hovno viem. kým dolievam
červené, ukazujem na kvílenie.
pohľadom nabádam pokračovať
v čítaní a dúfam, že sa
nezabudne nadýchnuť. 

corrour station

 

 

kolaudácia

a ty stále tvrdíš
že samota nie je podmienená slzami


že slzy sú konečné
dovoľ mi oponovať v čisto


teoretickej rovine
hlásim sa zo špinavého


sedadla vlakovej súpravy
čo škrípe zubami v oblúkoch


dovoľ mi povedať že
kolaudácia lásky je takmer


nesmrteľná
chcem ti len oznámiť


že tie najviac uchytané kľučky
sú na dverách do raja

tykadlá

pod nadvládou jednej
intímnej partie


v medovom svetle štíhlych
sviec


rozprestrel krídla
oceán


cez jeho okraje pozvoľna
vyčnievajú do odľahlých
kútov sveta tykadlá
objemných radovánok


všetko je bolestne komické


leto


aj ľudia
ktorí dávno zhodili z ramien
posledné zábrany


na uzde ostáva
len hŕstka tých čo nad pahrebou
číta budúcnosť
v geometrii hviezd

páčidlo

Črepy ostali nízko.
Ostali dobrovoľne
vsakovať šťavičky
podozrivo čerstvej
rebélie a bezodnej
budúcnosti. Matné
na dotyk, obkolesené
leskom dočasných
prístavísk.Oslobodené
prietržou hovoreného
slova a tieňohrou
páčidiel.

porážka

Tvoje pohlavie
   je dymiacou hranicou znesiteľnosti


         Ja neviem, kde sa vo mne berie
            toľká drzosť,


                           ale keď sa ti kútiky úst nebezpečne
                  skrúcajú nahor, 
      je to znamenie praskajúce vo švíkoch


Keď sa tropický raj začína topiť
   pod previsom polárnych vzdychov
      a blednúci vikár odchádza zo scény
         so zvesenou hlavou,


                           nocou spomalené, tajomné paprade sa
                  otvárajú dvoreniu zemitej vlhkosti

slabosti

Konečne nám do záhrady

Cez múr z dobre prepečených tehál

Prehodili batoh naplnený svetlom

V ľudskej miske

Zo suchých dlaní

Zohrievame plné poháre

A otvárame brány do podvečernej

Symfónie

Postupujeme v tesnej rojnici

Natlačení rameno na ramene

A nasávame slanú arómu zrelého destilátu

V žalúdkoch máme prázdno

Ktosi tam bije na bubon

Ktosi tam bije na poplach

Ozývajú sa staré známe inštinkty

Niektorí kĺžu po riadkoch

Zručne písaného slova

Iní kontemplujú smútok pavučiny

V kúte pod stropom

Oranžové steny tlmia búšenie nedočkavých

Sŕdc

Kým čakáme na dary perlivého súmraku

Čosi mäkké sa maľuje na

Západnom obzore

Dočasné plátno

Za ktoré platíme slzou

Bez hanby vyronenou

Z prísneho chlapského oka

Tou slzou oslávme moment

Jednej svetáckej slabosti

Keď struny vibrujú a víno

Buráca

Na dne útesu zo slonoviny

nz

 

 

 

rečnícka otázka

kto bude hojivou

masťou na divokom

západe jednej

postrelenej duše

?

reč tela

mimozemská otročina objatí


intimita presklenej
rozbúšenej hrude
a horúceho dychu
sa mi lepia na päty
ako premrznuté šťastie
sezónneho sabotéra


som posledný kužeľ
čo ostal dobrovoľne stáť
vzpriamený vytrhnutý
z kontextu novovekých
manierov a dobre
nabrúsených lakťov

knoydart