27 February 2011
24 February 2011
Toyota
Krajinou zalomcovali prvé prízemné mrazy. Teplé, sugestívne farby podľahli neosobnej, studenej, šedi a rok sa prehupol do melancholickej fázy medzi slnečnou jeseňou a krutou, bielou zimou.
Amon a Tobin skrátili pracovný týždeň o strategický piatok, čiastočne určený na cestu a čiastočne na veci neočakávané. Vyrážali so svitaním, aby sa bezpečne vyhli rannej psychiatrii na cestách veľkomesta. Presne o siedmej za sebou Tobin zabuchol dvere svojho bytu a ospalo zišiel dolu schodmi. Pred vchodom čakala s otvorenými dverami modrá Toyota. Batoh a udicu hodil do kufra a seba na sedadlo spolujazdca. Amon pomaly vykľučkoval z parkoviska pred panelákom a potom dupol na plyn. O tristo kilometrov ďalej na severozápad na nich čakala malá horská chata, ktorú bude treba čo najskôr vykúriť. Auto zápasilo s jamami a nerovnosťami mestských komunikácii a vzadu štrngali fľaškové pivká. Na hlavných ťahoch začínala premávka hustnúť, trvalo pol hodiny, kým vyskákali zo zovretia mesta. Na výpadovke veľká Toyota konečne nabrala stabilné otáčky a správny kurz. Po niekoľkých kilometroch sa v diaľke objavila malá bodka a postupne sa zväčšovala. Amon neveril vlastným očiam, na akých miestach dokážu ľudia stopovať. Amatéri! Vyhodil blinker a zastal, čo Tobina vyrušilo z polospánku. Na zadné sedadlo sa nasúkal vymrznutý asi šesťdesiatročný dedo. Dohodli sa na jeho konečnej o štyridsať kilometrov ďalej. Aby sa vyhol zbytočnej komunikácii so zadnými radmi, vrazil Amon do prehrávača A senile animal od Melvins. Amon nebol žiaden odľud, ale to, že sa starý viezol, mu muselo stačiť. Ďalším dôvodom bolo, že chcel hneď zrána nasrať Tobina, ktorý bol vždy, keď prišlo na hudbu, absolútny ignorant. Spolu s prvými tónmi sa Tobin narovnal v sedačke a z vrecka vylovil bohatú zásobu voňavej trávy. Amon skontroloval situáciu za sebou vo všetkých troch zrkadlách. Postupne zľava doprava. Stopár sedel za Tobinom a zízal von oknom. Za ním spomedzi batohov, jedla a alkoholu vytŕčal skladací dvojlanový drak. Pri pohľade naň mu do mysle zablúdili udalosti minulého víkendu.
Ako dlho sa s T. poznali? Musia to byť aspoň tri roky.
Nebol si úplne istý, či minulá sobota vyrazila dych viac jemu alebo T.
-Počuj!
-Hm! – Tobin, zaneprázdnený drvením veľkej šišky do vlhkej dlane prudko otočil hlavu k Amonovi. Chystal džoint k rannej káve, na ktorú sa chystali hneď, ako sa zbavia svojho pasažiera.
-Pamätáš si T.?
-Jasné! Tá tvoja večná kamoška. Stretávate sa dosť často.
Amon na tieto poznámky nereagoval. Z pripájacieho pruhu sa zaradil na diaľnicu. Rozprávať začal hneď ako ukončil manéver.
-Obed sme zaliali pivom U ... . Chvíľu trvalo, kým sme sa nasýtení znova rozkývali. Cez železničný most sme prešli na druhú stranu rieky a potom ďalej, na kopec. Mal som čo robiť, aby som tam vyniesol kus steaku, ktorý som v krčme do seba bez problémov upratal. Po zaslúženej cige som na vlhkej tráve začal skladať šarkana. Počasie bolo ideálne. Tešil som sa ako do vzduchu dostanem svoje pilotovateľné monštrum. Šnúry sme spolu s T. natiahli na plnú dĺžku. 50 metrov. Vysvetlil som jej ako vypustiť draka do vzduchu. Držala ho vysoko nad hlavou a po niekoľkých haváriách sa jej podarilo vystihnúť správny moment, keď sa vietor oprel do krídla, ja som zabral do protismeru a ona ho pustila. Po vzlete som jemne kľučkoval medzi neviditeľnými prekážkami. Potom som draka poslal vodorovne doprava, zastavil, otočil ho o 180 stupňov a pustil späť. T. sa pomaly vracala ku mne.
-Kurva – Tobin sa natiahol za spadnutým filtrom. Amon odtrhol oči od cesty. Čudoval sa prečo mu to vlastne rozpráva. Tobin dokázal byť ignorant nielen v otázkach hudby.
-Drak mi plachtil priamo nad hlavou. Mykol som ľavou šnúrou a letel strmhlav dole. Tesne nad zemou som trhol pravou a pomaly vystúpal do výšky. Tam som na sekundu stratil vietor a šarkan začal mdlo klesať. Urobil som niekoľko prudkých krokov dozadu a pritiahol šnúry tesne k telu. Drak sa znova chytil. Zopakoval som manéver kamikadze na opačnú stranu. Dobrý odhad, pochválila ma T., keď som ho pikosekundu pred nárazom otočil smerom hore. Tretíkrát som letel k zemi. Tentokrát to T. načasovala úplne presne. V momente, keď som chcel zmeniť smer, ma oboma rukami sotila. Drak krídlom narazil do zeme. Pružná tyčka ho vystrelila späť do vzduchu, otočila, šnúry sa zamotali a skončil na zemi. T. na môj sklamaný pohľad reagovala hlasným smiechom a rozbehla sa preč. Vyštartoval som za ňou. Po štyroch dlhých skokoch som jej dýchal na chrbát. Schmatol som ju a zložil na zem na lopatky. Naklonil som sa priamo nad ňu a pobozkal ju. Keď mi docvaklo, čo robím, vyskočil som na rovné nohy a civel pred seba. T. sa dvíhala zo zeme a ...
Toyota v plnej rýchlosti nabehla na dlhý pás zľadovateného asfaltu. Medzi vysokými zvodidlami bola ako boby v ľadovom koryte. Keď sa ľavobok nebezpečne priblížil k oceľovej bariére, trhol Amon volantom doprava. Ľadový povrch vyslal auto opačným smerom. Amonovi sa podarilo zabrániť kolízii na pravoboku. Potom sa vozidlo stalo neovládateľným, urobilo trojité hodiny a zastalo so zobákom otočeným do protismeru. Diaľnica bola našťastie prázdna. Amon nasucho preglgol. Tobin držal v pravej ruke hotové brko a ľavou sa zapieral do palubnej dosky. S otvorenou držkou kukal pred seba. Vtedy sa prvýkrát ozval dedo zo zadnej línie:
-Chlapci, ja už som teda prežil všeličo, ale toto sa mi ešte nestalo.
Amon a Tobin skrátili pracovný týždeň o strategický piatok, čiastočne určený na cestu a čiastočne na veci neočakávané. Vyrážali so svitaním, aby sa bezpečne vyhli rannej psychiatrii na cestách veľkomesta. Presne o siedmej za sebou Tobin zabuchol dvere svojho bytu a ospalo zišiel dolu schodmi. Pred vchodom čakala s otvorenými dverami modrá Toyota. Batoh a udicu hodil do kufra a seba na sedadlo spolujazdca. Amon pomaly vykľučkoval z parkoviska pred panelákom a potom dupol na plyn. O tristo kilometrov ďalej na severozápad na nich čakala malá horská chata, ktorú bude treba čo najskôr vykúriť. Auto zápasilo s jamami a nerovnosťami mestských komunikácii a vzadu štrngali fľaškové pivká. Na hlavných ťahoch začínala premávka hustnúť, trvalo pol hodiny, kým vyskákali zo zovretia mesta. Na výpadovke veľká Toyota konečne nabrala stabilné otáčky a správny kurz. Po niekoľkých kilometroch sa v diaľke objavila malá bodka a postupne sa zväčšovala. Amon neveril vlastným očiam, na akých miestach dokážu ľudia stopovať. Amatéri! Vyhodil blinker a zastal, čo Tobina vyrušilo z polospánku. Na zadné sedadlo sa nasúkal vymrznutý asi šesťdesiatročný dedo. Dohodli sa na jeho konečnej o štyridsať kilometrov ďalej. Aby sa vyhol zbytočnej komunikácii so zadnými radmi, vrazil Amon do prehrávača A senile animal od Melvins. Amon nebol žiaden odľud, ale to, že sa starý viezol, mu muselo stačiť. Ďalším dôvodom bolo, že chcel hneď zrána nasrať Tobina, ktorý bol vždy, keď prišlo na hudbu, absolútny ignorant. Spolu s prvými tónmi sa Tobin narovnal v sedačke a z vrecka vylovil bohatú zásobu voňavej trávy. Amon skontroloval situáciu za sebou vo všetkých troch zrkadlách. Postupne zľava doprava. Stopár sedel za Tobinom a zízal von oknom. Za ním spomedzi batohov, jedla a alkoholu vytŕčal skladací dvojlanový drak. Pri pohľade naň mu do mysle zablúdili udalosti minulého víkendu.
Ako dlho sa s T. poznali? Musia to byť aspoň tri roky.
Nebol si úplne istý, či minulá sobota vyrazila dych viac jemu alebo T.
-Počuj!
-Hm! – Tobin, zaneprázdnený drvením veľkej šišky do vlhkej dlane prudko otočil hlavu k Amonovi. Chystal džoint k rannej káve, na ktorú sa chystali hneď, ako sa zbavia svojho pasažiera.
-Pamätáš si T.?
-Jasné! Tá tvoja večná kamoška. Stretávate sa dosť často.
Amon na tieto poznámky nereagoval. Z pripájacieho pruhu sa zaradil na diaľnicu. Rozprávať začal hneď ako ukončil manéver.
-Obed sme zaliali pivom U ... . Chvíľu trvalo, kým sme sa nasýtení znova rozkývali. Cez železničný most sme prešli na druhú stranu rieky a potom ďalej, na kopec. Mal som čo robiť, aby som tam vyniesol kus steaku, ktorý som v krčme do seba bez problémov upratal. Po zaslúženej cige som na vlhkej tráve začal skladať šarkana. Počasie bolo ideálne. Tešil som sa ako do vzduchu dostanem svoje pilotovateľné monštrum. Šnúry sme spolu s T. natiahli na plnú dĺžku. 50 metrov. Vysvetlil som jej ako vypustiť draka do vzduchu. Držala ho vysoko nad hlavou a po niekoľkých haváriách sa jej podarilo vystihnúť správny moment, keď sa vietor oprel do krídla, ja som zabral do protismeru a ona ho pustila. Po vzlete som jemne kľučkoval medzi neviditeľnými prekážkami. Potom som draka poslal vodorovne doprava, zastavil, otočil ho o 180 stupňov a pustil späť. T. sa pomaly vracala ku mne.
-Kurva – Tobin sa natiahol za spadnutým filtrom. Amon odtrhol oči od cesty. Čudoval sa prečo mu to vlastne rozpráva. Tobin dokázal byť ignorant nielen v otázkach hudby.
-Drak mi plachtil priamo nad hlavou. Mykol som ľavou šnúrou a letel strmhlav dole. Tesne nad zemou som trhol pravou a pomaly vystúpal do výšky. Tam som na sekundu stratil vietor a šarkan začal mdlo klesať. Urobil som niekoľko prudkých krokov dozadu a pritiahol šnúry tesne k telu. Drak sa znova chytil. Zopakoval som manéver kamikadze na opačnú stranu. Dobrý odhad, pochválila ma T., keď som ho pikosekundu pred nárazom otočil smerom hore. Tretíkrát som letel k zemi. Tentokrát to T. načasovala úplne presne. V momente, keď som chcel zmeniť smer, ma oboma rukami sotila. Drak krídlom narazil do zeme. Pružná tyčka ho vystrelila späť do vzduchu, otočila, šnúry sa zamotali a skončil na zemi. T. na môj sklamaný pohľad reagovala hlasným smiechom a rozbehla sa preč. Vyštartoval som za ňou. Po štyroch dlhých skokoch som jej dýchal na chrbát. Schmatol som ju a zložil na zem na lopatky. Naklonil som sa priamo nad ňu a pobozkal ju. Keď mi docvaklo, čo robím, vyskočil som na rovné nohy a civel pred seba. T. sa dvíhala zo zeme a ...
Toyota v plnej rýchlosti nabehla na dlhý pás zľadovateného asfaltu. Medzi vysokými zvodidlami bola ako boby v ľadovom koryte. Keď sa ľavobok nebezpečne priblížil k oceľovej bariére, trhol Amon volantom doprava. Ľadový povrch vyslal auto opačným smerom. Amonovi sa podarilo zabrániť kolízii na pravoboku. Potom sa vozidlo stalo neovládateľným, urobilo trojité hodiny a zastalo so zobákom otočeným do protismeru. Diaľnica bola našťastie prázdna. Amon nasucho preglgol. Tobin držal v pravej ruke hotové brko a ľavou sa zapieral do palubnej dosky. S otvorenou držkou kukal pred seba. Vtedy sa prvýkrát ozval dedo zo zadnej línie:
-Chlapci, ja už som teda prežil všeličo, ale toto sa mi ešte nestalo.
20 February 2011
15 February 2011
Zápisky z Janice
Po dlhej ceste bol v kabíne nakumulovaný dostatok tepla. Zastali na malom, rozoranom parkovisku. S blížiacou sa polnocou už tma nemohla viac zhustnúť. Šofér otočil kľúčom do polohy stop a vibrácia sa s miernym trhnutím zastavila. V aute nebolo počuť nič okrem hudby a pravidelného, hlasného dýchania cez kedysi rozbitý nos. Sedeli bez pohnutia, až kým nedohrala posledný skladba a prehrávač napoly vypľul CD-čko zo svojich útrob. Znova potočil kľúčom a stiahol obe predné okná. Šum vĺn pripomenul, že temnota pred nimi, bez jediného svetla, je zvlhčená oceánom. Do auta zablúdil ostrý, studený vzduch. Šofér na kolenách ubalil dve cigarety a jednu podal vedľa. Ozvalo sa syčanie otváranej plechovky ukončené známym, mäkkým prasknutím. Šofér odmietol ponúkaný hlt piva. Ďalej sedeli bez slova, fajčili a cítili ako sa im energia oceánu rozlieva po prudko vyspádovaných čiarach života.
07 February 2011
Subscribe to:
Posts (Atom)