gravitácia

s prvým svetlom
sa dni zaoblujú
a jantárové amulety vo svojej
početnosti bezhlavo padájú
do rokliny tvojho poprsia.
na vine bude gravitácia
líznutá priaznivým vetrom
od chrbta. alebo som to ja?
zblúdilý v poľudnovom opare
asfaltovej márnice a divokom
fackovaní náhodných
tornád?


kdesi som vyčítal, že ak
nemáš slov, príčinou je srdce pod zámkom.


stále neviem, či súhlasím alebo  nie.


ale jedno je isté! lož
je nálož koncentrováná
v dutine hrudnej. zlomená
vetva ľudskosti ohradená
archaickým úsmevom.


a ak som ťahaný k zemi ťažkým
zámkom bez kľúča, v období
keď slová zrejú, dni sa zaoblujú, keď
vulkány vydychujú blahobyt,
nech jantárová samospúšť otvára ťažké
brány do sveta papradí.

poézia

Dobré ráno, pani báseň.
Vezmite nás za ruku
do aleje divov,
čo sa skrýva za rohom
so strapatou hrivou.

gól

cez vyhorenú
komnatu
zaplnenú blahobytom
ticha
preniklo ďalšie
zamatové
provizórium nadľudských
rozmerov.
keď
v zasnenom
susedstve
zarezonujú varovné
salvy
otáznikov, zatras
ťažkými
bránami šťasteny
a
sprav posledný
krok
vpred.

retrospektíva

vyprázdňuje pohár červeného
a číta kvílenie. mám vo
zvyku vyrušovať a tak
pripomínam, že dnes je
iná doba. škandály už takmer
neexistujú a ak áno, následky
sú rýchlo rozdupané a zabudnuté.
hneď narýchlo a popravde
dodávam, že aj tak o tom
hovno viem. kým dolievam
červené, ukazujem na kvílenie.
pohľadom nabádam pokračovať
v čítaní a dúfam, že sa
nezabudne nadýchnuť. 

corrour station

 

 

kolaudácia

a ty stále tvrdíš
že samota nie je podmienená slzami


že slzy sú konečné
dovoľ mi oponovať v čisto


teoretickej rovine
hlásim sa zo špinavého


sedadla vlakovej súpravy
čo škrípe zubami v oblúkoch


dovoľ mi povedať že
kolaudácia lásky je takmer


nesmrteľná
chcem ti len oznámiť


že tie najviac uchytané kľučky
sú na dverách do raja

tykadlá

pod nadvládou jednej
intímnej partie


v medovom svetle štíhlych
sviec


rozprestrel krídla
oceán


cez jeho okraje pozvoľna
vyčnievajú do odľahlých
kútov sveta tykadlá
objemných radovánok


všetko je bolestne komické


leto


aj ľudia
ktorí dávno zhodili z ramien
posledné zábrany


na uzde ostáva
len hŕstka tých čo nad pahrebou
číta budúcnosť
v geometrii hviezd