opiatik: September 2010

Do krčmy som sa cez kopec dovalil na bicykli značky Favorit. Vonku bola tma, mrholilo, ale to nikdy nebol problém. Svetlá som nemal, brzdy boli nespoľahlivé a o povinnosti nosiť helmu sme v tých rumových dobách ešte nechyrovali. Tmavočerveného veterána s vydratými galuskami som vo vchode reťazou uviazal o mrežu. Vpálil som do salónu. Cigaretový dym obliehal miestnosť ako ťažké delostrelectvo. Pohľady sa od pohárov zdvihli smerom k dverám. Poznali ma. Prešiel som cez lokál na druhú stranu rovno k baru. Cestou som kamarátsky kývol na krčmára. Keď ma ten chudák uvidel, len sa prežehnal. So slovami dva rumy, dve decové kofoly som s istotou pozrel doľava. V zapľuvanom kúte Džimbo fackoval hrací automat. Miestny povaľači zabrali strategické miesta okolo barového pultu a čučali na telku alebo trýznili zvyšok automatov a spomínali všetkých bohov a kristov. Peňaženky púšťali žilou.

Moja pravá ruka sťažka dopadla na Džimbove rameno. Nazdiš bohém, zaznelo. Nazdiš ancikrist, ozvalo sa. Podal som vlasatému rum a vrátil sa k baru pre ten svoj. Nepamätám sa, na čo sme vtedy pili. Možno na Hemingwaya. Vyprázdnili sme staré hrubostenné poldecáky a Džimbo sa hneď pobral k baru objednať druhú várku. Ja som medzitým skúsil podojiť tú rozblikanú kurvu. Keď nechcela dať, párkrát som si kopol aby sme nestratili rytmus. Krčmár volačo zablekotal ale v tom dorazili dva rumy a hneď bol zo mňa mierotvorca. Bum, bum. Vylovil som drobné, prikŕmil automat a juke box. Pomedzi hypnotické manzarekove klávesy sa začali rozoberať futbalové výsledky, trhali sa tikety, tipéri pičovali. Po štvrtom rume mašina vygrcala dve stovky, ktoré boli vopred určené na zánik. Keď dohrala muzika, nastal čas na obhliadku okolia. Hore arnoštek pomaly roztáčal diskotéku a tak sme krížom cez parkovisko a sychravé počasie vyrazili do vedľajšej putiky.

Zišli sme dolu schodmi a otvorili dvere. Miestna elita, ktorá sa nezmestila k baru v krčme hlučne obkolesila tento. Aj tu nás poznali. Čo si mysleli, to je druhá vec. To je ich vec. Bar bol preplnený. V strednom boxe sedela Hana s vodkou v ruke, na tvári ten úsmev, čo roztápa oceľové brány. Sedela až veľmi natesno s jedným z miestnych mongoloidov. Nikdy som tomu nerozumel ale pravda je, že som sa nikdy veľmi nesnažil. Vo víkendovom opojení na to nebol čas. Sadnúť nebolo kam, s Hanou a Džimbom sme na seba kričali pripité pozdravy, Hana dvíhala vodku a my rumy, ktoré sme medzitým splašili. Džimbo plachtil po bare od kúta ku kútu, debatoval, skúsil automat. Na barovej stoličke sedel bývalý školník zo základnej školy. Mišo, čo piješ?! - zaštekal ale ja som vedel, že to myslí dobre. Otočili sme kolo, stihol som mu vysvetliť, že futbal už dávno nehrám, a že robím v Prahe. Kde robil on, to sa mi nepodarilo udržať. Zrazu Hana s tým svojim velila ústup a ten korhel už ma ťahal preč. Skočili sme na diskotéke ale pre nás s Džimbom ešte nebol čas. Kým sme odtiaľ stihli vypadnúť pristáli pred nami dva rumy. To sme si my neobjednali – kto by tomu veril. Zoskenoval som mátohy naokolo. Ako som sa otáčal, obraz mal asi polsekundové meškanie oproti pohybu mojej hlavy. Lokalizoval som spolužiaka z dávnych čias. Tiež tam mal svoje miestočko. Ale prečo nám to vždy robil? Vypili sme. Vyštartovali sme ignorujúc tanečný parket. Pristáli sme znova v krčme. Do ruky mi vrazili ďalší rum. Tých bývalých spolužiakov som akosi nestačil počítať. Bum, bác.

Kde sa vzala, tu sa vzala Pralinka. Zaprotestoval som, vyčítajúc jej časovú a náladovú stratu. Keď som videl, že sa túli k tomu svojmu(asi biely strek), pochopil som, že je všetko na dobrej ceste a v určitom zmysle začínam strácať ja.

Kútikom oka som videl ako si krčmár takmer trhá vlasy. Andrej sedel na barovom pulte s fľaškou šampanského v ruke, ktorej obsah vylieval ďalšiemu magorovi v koženej bunde na hlavu. Svoje tanečné kroky som svižne ukladal pomedzi sklo rozostavené na stole. Na stole vpravo sa Džimbo zvíjal v mesačnom rytme. Na stole v vľavo Pralinka pukala od smiechu a zároveň vrtela riťkou. Kam sa podela Hana, neviem doteraz.

Energia nám došla podstatne neskôr ako peniaze. Odmotával som reťaz od bicykla. Ramenom som tvrdo zobral štyri oceľové tyče na mreži a nahrbený nad riadidlá som veterána vytlačil pred krčmu. Bolo tam rušno. Noc sa končila, ľudia sa zmätene rozchádzali. Na parkovisku sme sa rozlúčili. Džimbo vyrazil svojou cestou, nabral trochu rýchlosť, s ňou aj stabilitu a zmizol v tme. Vidieť bolo len červené zadné svetlo, ktoré nestačilo blikať rovnako rýchlo ako zrumovaná pumpa v jeho hrudi. Vtedy som mal na Favorite namontovaný nosič. Pralikna naskočila, galuska zastonala. Zakľučkoval som po priestrannom parkovisku. So záťažou vzadu, úzkymi riadidlami vpredu, dvanástimi rumami v bruchu a nepríčetnosťou v hlave som mal čo robiť, aby som nás oboch nedokaličil. Do kopca som ťahal z posledného, akoby dve hodiny na parkete nestačili. Tá vzadu sa rehotala. Zjazd z kopca do dediny sme prežili len vďaka mojim výnimočným manévrovacím schopnostiam.

Pralinku som vysadil doma a pomaly odvesloval hore ulicou. Veterána som nechal pod strechou za domom, našiel som kľúčovú dierku a zaparkoval sa do postele. Je nedeľa, na obed bude slepačia polievka a ako prípitok teplá vodka z babkinho sekretára.

Tieto slová vznikajú na kameni v závetrí. Musel som si nájsť úkryt aby mi studený vietor neukradol posledné dobré myšlienky. Tie ostatné, zhubné nápady nech si má a odnesie ich ďaleko odo mňa. Nech ich bezpečne uskladní spolu s tými, ktoré vlny zmyli minulý týždeň. Vlny, ktoré boli tvrdé na telo a nežné na dušu.
Rozhodol som sa kráčať proti vetru celý deň. Pre istotu. Aby som už nikdy nestretol to, o čo ma so silnejúcim náporom odľahčuje. Vyrazil som rýchlou chôdzou do prudkého kopca. Keď sa mi dostatočne zrýchlil tep, telo sa zohrialo a sťažka som dýchal, zastal som a strmému svahu pred sebou ukázal chrbát. Videl som len kopce porastené vresom a obsypané skalami. V diaľke zahalené nízkymi mrakmi sa týčili skutočné hory. Vtedy som pochopil, že kráčam zbytočne rýchlo.
Chvíľu som sa orientoval podľa mapy ale vždy, keď som ju otvoril, iba mi zacláňala výhľad. Svojou presnosťou zväzovala ruky. Bola iba nepotrebným závažím. Šuchot papiera pri jej roztváraní bol ako štrngot reťaze, ktorou som mal oceľovú guľu priviazanú k nohám. Pochoval som mapu na dno ruksaku, zišiel z cesty do hustého vresu s fialovými kvetmi a vyrazil rovno za nosom k najvyššiemu kopcu v dohľade.
Vždy keď som v blate objavil odtlačky ťažkých topánok, v hrudi som zacítil úzkosť a strach. Ale okrem stôp som nikoho nestretol a preto vyhlasujem tieto kopce za svoje. Aspoň dnes.