S vetrom opreteky

Tieto slová vznikajú na kameni v závetrí. Musel som si nájsť úkryt aby mi studený vietor neukradol posledné dobré myšlienky. Tie ostatné, zhubné nápady nech si má a odnesie ich ďaleko odo mňa. Nech ich bezpečne uskladní spolu s tými, ktoré vlny zmyli minulý týždeň. Vlny, ktoré boli tvrdé na telo a nežné na dušu.
Rozhodol som sa kráčať proti vetru celý deň. Pre istotu. Aby som už nikdy nestretol to, o čo ma so silnejúcim náporom odľahčuje. Vyrazil som rýchlou chôdzou do prudkého kopca. Keď sa mi dostatočne zrýchlil tep, telo sa zohrialo a sťažka som dýchal, zastal som a strmému svahu pred sebou ukázal chrbát. Videl som len kopce porastené vresom a obsypané skalami. V diaľke zahalené nízkymi mrakmi sa týčili skutočné hory. Vtedy som pochopil, že kráčam zbytočne rýchlo.
Chvíľu som sa orientoval podľa mapy ale vždy, keď som ju otvoril, iba mi zacláňala výhľad. Svojou presnosťou zväzovala ruky. Bola iba nepotrebným závažím. Šuchot papiera pri jej roztváraní bol ako štrngot reťaze, ktorou som mal oceľovú guľu priviazanú k nohám. Pochoval som mapu na dno ruksaku, zišiel z cesty do hustého vresu s fialovými kvetmi a vyrazil rovno za nosom k najvyššiemu kopcu v dohľade.
Vždy keď som v blate objavil odtlačky ťažkých topánok, v hrudi som zacítil úzkosť a strach. Ale okrem stôp som nikoho nestretol a preto vyhlasujem tieto kopce za svoje. Aspoň dnes.