Ležím na podlahe a tam prijímam tóny
Keď filtrujem očistné roztoky sám sa rozpúšťam do
Poddajnej formovateľnej hmoty
Ale podlaha sa vpíja do mňa
Je predĺžením mojich končatín
Cez udupaný koberec vtrhnem na jej rovinu a odtiaľ na pôdu zvislých stien
Stropu a strechy
Potom sa so zatvorenými očami zachytím molekúl studeného vzduchu
Ktorý veľkoryso zmierni trenie
A vyšvihnem sa do úrovne letových koridorov
V primeranej výške sa zavesím na tajné vlákna
Jediným pohľadom oslobodím žiaru uličných lámp
A ospalých polnočných príbytkov
Z ich prízemného väzenia
So svetlom začne stúpať teplota
Naberiem rozumnejšiu výšku v ktorej sa bez obáv vyhnem všetkým bariéram
Som na ceste ktorá vedie iba jedným smerom
Ale pozná prudké oblúky
No comments:
Post a Comment