Stretávam
ľudí, ktorí do týchto
zemepisných
šírok prichádzajú s jasným cieľom.
S ďalekohľadmi
zavesenými na krku
prichádzajú
pozorovať vtáky.
Cestujú na
najodľahlejšie miesta,
kde sa
skrývajú vo vlhkých drevených kabínach s množstvom miniatúrnych okien.
Na diaľku
rozoznávajú desiatky druhov
a keď
im neverím, keď tvrdím, že viem ako vyzerá napríklad čajka
argumentujú
sfarbením hlavy,
veľkosťou,
tvarom tela,
bielym pásom
peria na boku,
čiernym na
krku,
schopnosťou
potápať sa do veľkej hĺbky,
rýchlosťou
letu
a samozrejme
hneď ako vyhlásim, že ma v kopcoch
napadol
dravec,
presne vedia
o akého jedinca ide.
Ja netuším.
Viem iba, že
krúžil vysoko,
potom sa
vzdialil,
otočil
smerom ku mne,
od chrbta
začal nepozorovane klesať
a v plnej
rýchlosti mi preletel nad hlavou.
Prvýkrát som
počul iba trenie vzduchu o jeho aerodynamické telo
a keď
som prudko zdvihol hlavu,
bol preč.
Nasledovalo
niekoľko ďalších útokov odzadu.
Ľudia, ktorí
do týchto
zemepisných
šírok prichádzajú pozorovať vtáky
a hľadať
balans pre ich dohryzené duše
hovoria, že
som bol príliš blízko jeho hniezda
a len
zriedkavo vták skutočne zaútočí.
V prítmí
ich útulní sa to určite nikdy nestane,
ale asi majú
pravdu, lebo nohami som neprestal nahmatávať hlboké diery
a skaly
v hustom vrese
a zrazu
som bol pre operenca nezaujímavý.
Mohol som pokojne
pokračovať v zostupe.
Vykúpaný
v tichu,
hodujúci na
vyberanom korení života.
No comments:
Post a Comment