knoydart

kto už len

pokľakne k steblám trávy
oplodneným morbídnou rosou
a vystrčí jazyk k škrupine
telesa zemského?


v kóme okvetných lupeňov
železná ruda tvojich sifónových
očí vypĺňa praskliny vlhkosťou


na samom okraji prstenca v hrdle
prázdneho výkriku máš moje slovo
táto loď je beznádejne deravá

potopa omšového vína

Ak ti rukou potrasie genetická vada
Zápachu
A husacinou kŕmiš armádu cínových
Vojačikov
Krívajúcou pred mľasknutím štartovacej
Pištole
(Sekundová pauza)
Holou vetou obdarená mesačná
Pantomíma
Milostného aktu v nadživotnej
Veľkosti
Je vetrolamom z pečených
Gaštanov
Nad sadrovým odliatkom nervového
Zrútenia
Visí stále teplý odkaz so sicílskou
Kravatou
A po tom všetkom nám stačí krátka
Sezóna
Nerušených zimných
Spánkov
Tesne za panenskou deriváciou
Báseň
Sa dá ukončiť iba kuričskými
Skúškami

kontúra ticha

keď rána sú mienkotvorné  
ticho počuteľné
priestor citeľný
srdce sa ozýva v spánkoch
a tlak klesá
choreografia horského
výstupu spočíva
v jednoduchosti kroku


v jasnom nesmrteľnom ráne
sú kontúry štítov dávno
zarezané do spopolnenej
oblohy
a topia sa v ohni
jagavého úsvitu


zdá sa
že ploské bochníky
bieleho chleba nás
bezpečne hrejú
na duši
a meditácia hlbokých
nádychov hrá prvé
husle v orchestri
tichom podlomených
kolien

atlas

farby
a zase
farby
explózia pastelových odtieňov
na vyprahnutom zvetranom
chodníku
riedka vegetácia
a ružový prach
sadajúci
na napnuté lýtka
a obnažené predlaktia
krajina suchá
            sypká
            a strmá  
na oko takmer bez života
ale v tieňoch
zhrbených stromov
s hlbokými vráskami
vrie voda na ďalší
pohár
sladkého čaju
krajina
vymalovaná bujnou
konverzáciou
čisto
mužskou
tajomnou
zahalenou
v nízkom oblaku
jazyka horalov
so stvrdnutými
pätami

N9

100km/h
A žltý piesok cestujúci naprieč
Rovným asfaltovým pásom
V krajine bez ohrád a hraníc
Ľudí ubúda
Bičovaní pálavou a suchým vetrom
Sa ukladajú v tieňoch a zákrytoch
Hlinených obydlí
Poludňová apatia vládne starým
Aj omladine
Túlavým psom a mačkám
Aj konštantným pohľadom
Do diaľky krížom cez ulicu
Ktorá je smutnou tvárou tohto
Takmer mesta
Čosi necítiť vo vzduchu
Čosi tu chýba
Dávno odnesené na krídlach
Krvilačných múch

A čo my?

My a náš bezostyšný piknik
Z falošných a prelietavých nádejí
Ktorý rozbalíme
Na každej zastávke
Cestou medzi
Prameňmi so
Slanou
Vodou?

Akuc, Amur, Agellid