kto bude hojivou
masťou na divokom
západe jednej
postrelenej duše
?
mimozemská otročina objatí
intimita presklenej
rozbúšenej hrude
a horúceho dychu
sa mi lepia na päty
ako premrznuté šťastie
sezónneho sabotéra
som posledný kužeľ
čo ostal dobrovoľne stáť
vzpriamený vytrhnutý
z kontextu novovekých
manierov a dobre
nabrúsených lakťov
pokľakne k steblám trávy
oplodneným morbídnou rosou
a vystrčí jazyk k škrupine
telesa zemského?
v kóme okvetných lupeňov
železná ruda tvojich sifónových
očí vypĺňa praskliny vlhkosťou
na samom okraji prstenca v hrdle
prázdneho výkriku máš moje slovo
táto loď je beznádejne deravá
Ak ti rukou potrasie genetická vada
Zápachu
A husacinou kŕmiš armádu cínových
Vojačikov
Krívajúcou pred mľasknutím štartovacej
Pištole
(Sekundová pauza)
Holou vetou obdarená mesačná
Pantomíma
Milostného aktu v nadživotnej
Veľkosti
Je vetrolamom z pečených
Gaštanov
Nad sadrovým odliatkom nervového
Zrútenia
Visí stále teplý odkaz so sicílskou
Kravatou
A po tom všetkom nám stačí krátka
Sezóna
Nerušených zimných
Spánkov
Tesne za panenskou deriváciou
Báseň
Sa dá ukončiť iba kuričskými
Skúškami
keď rána sú mienkotvorné
ticho počuteľné
priestor citeľný
srdce sa ozýva v spánkoch
a tlak klesá
choreografia horského
výstupu spočíva
v jednoduchosti kroku
v jasnom nesmrteľnom ráne
sú kontúry štítov dávno
zarezané do spopolnenej
oblohy
a topia sa v ohni
jagavého úsvitu
zdá sa
že ploské bochníky
bieleho chleba nás
bezpečne hrejú
na duši
a meditácia hlbokých
nádychov hrá prvé
husle v orchestri
tichom podlomených
kolien
farby
a zase
farby
explózia pastelových odtieňov
na vyprahnutom zvetranom
chodníku
riedka vegetácia
a ružový prach
sadajúci
na napnuté lýtka
a obnažené predlaktia
krajina suchá
sypká
a strmá
na oko takmer bez života
ale v tieňoch
zhrbených stromov
s hlbokými vráskami
vrie voda na ďalší
pohár
sladkého čaju
krajina
vymalovaná bujnou
konverzáciou
čisto
mužskou
tajomnou
zahalenou
v nízkom oblaku
jazyka horalov
so stvrdnutými
pätami