21 April 2014

annam


I
Nevoľnosť pominula, aj keď pán šofér navigoval
okolo balvanov, čo sa pomedzi stromy zrútili
zo svahu na úzku cestu. Po drvivých hodinách
a serpentínach Severovýchodného Tonkinu
sa vpravo pomedzi pružné haluze a lístie
zaligotala hladina a na druhom brehu dočasný
základný tábor postavený na pilieroch. Noc prišla
rýchlo. Matrace na hrubých vyhladených doskách
a ťažké prikrývky chránili pocestného pred
horským chladom, ale nie pred  volaním
susedovho kohúta a trochu neskorším  pozvaním
na palacinky podávané na otvorenej terase.

Po silnej káve, ktorá sa na miestny spôsob
pila s riadnou dávkou kondenzovaného mlieka
sme ako prví rozčerili vertikálnu meditáciu
vápencových útesov okolo jazera Ba Bé.
Náš lodivod s čiernou kuklou na hlave
nasmeroval dlhú, železnú pramicu
na sever. Dvojici zjazvených skalných veží
nad dedinou sme ukázali chrbát. Pasažierov
nebolo veľa. Ponorení do mrazivej absencie slov
s jedným ďalekohľadom pre dva páry očí
sme si prisvojili tento majestátny kus sveta.
Sureálne korene pobrežných stromov
sa hadili po skale k živine horskej vody a na nich
uviazané pasce na kraby a ryby značkovali
teritórium človeka prefíkaného. Jazero nám prirodzene
spomalilo tep  a ukázalo, že krajina v červenom
odtieni ako ju poznáme z pozadia Čínskych kaligrafií,
učupená v mystickej východnej hmle, skutočne existuje.

II
Neviditeľná, chladná triešť hraničného vodopádu
torpéduje pokožku a  naostruje zmysly. V diaľke,
na vertikálnej hrane mužská postava máva vo vzduchu
udicou a rozsekáva poloblúk prízemnej dúhy. Príliš
vzdialený na detailný záber, ale v mojich predstavách
mu  voda siaha tesne nad gumené sandále a zimou
skrehnuté členky. V pravom vrecku krátkych nohavíc  
mäkká krabička cigariet. Riedke fúzy nad hornou perou
a čierne páperie na brade. S chodidlami zaborenými
v nekonečnej  horskej fantázii stojí v koryte rieky
nad priepasťou. Stabilný a nehybný od pásu dole,
jednou nohou je doma a druhou v cudzine.

III
Jaskyňa ožila a bleskovo zavrela
tlamu. Steny s výnimočnou
textúrou, omamné a magické,
ako vo vysnívanom apartmáne
sa chveli v beztiaži
trojuholníkových bozkov,
v ubúdajúcom svetle
dutiny centrálneho dómu
a vírivej ozvene krokov.

IV
Poludnie nás zastihlo na dlhom chodníku v údolí obkolesenom
oblinami hôr. Takými, čo z náhodných pozícií štartujú do výšky
a rozbíjajú nekonečnú rovinu polí. V tichom, statickom momente
vidieka roľníci vo svojich príbytkoch práve zapíjali obed horkým
zeleným čajom, ale to sme sa mali dozvedieť až  na spiatočnej
ceste, keď rodiny s nástrojmi a ťažnými zvieratami zaplavili
veľkolepé údolie.  Ak by sme boli pozvaní, určite by sa nám
z neho ušlo. Použité šálky by najskôr opláchli tým istým
vývarom a nahlas pochválili našu zručnosť s paličkami, spýtali
sa na manželstvo a zárobky. Ale my, nedávno ovlažení pŕhlivou
zvedavosťou veľkomestských študentov sme neprišli len tak
mimochodom zdieľať súkromie. Skôr počúvať a učiť sa
jednoduchosti životných procesov.  Na ceste späť sme počítali
vrecia na chrbtoch koní, ktoré sa trápili chôdzou  zo schodov.
Obdivovali svalové kontúry mladej roľníckej generácie. Hádali
vek drobných, vitálnych žien prekračujúcich hlboké brázdy
s nákladom hnojiva na ramenách. Hádali, či si vôbec niekedy všimli.

V
Dvere autobusu sa neskoro popoludní otvorili
na širokej, priestrannej križovatke. Sami sme
vystúpili na prašný bulvár, kde sa s tovarom
naskladaným od výkladov v úzkych, vysokých
domoch až po okraj cesty miesila dilema čerstvého
tisícročia na priesečníku svetov. Vôňa grilovanej
kukurice zadupaná do zeme mechanickým tónom
mesta a pohybom vozidiel. Jazero pred hotelom
poloprázdne a polomŕtve s bielymi stekancami
čohosi na odhalenom dne.  Priečelie ulice bez jedinej
pozvánky pre nás zablúdených námesačníkov.

Naše dojmy sa ukázali mylné na druhý deň ráno,
keď sme bicyklovali cez oblúkovú bránu von
z mesta. Všetky pochybnosti oživené predošlú
noc po príchode do Ninh Binh sa stali minulosťou.
Z konštantného oparu, symbolu zimy, sa s každým
záberom do rozheganých pedálov pomaly ukazovala
ďalšia tvár krajiny etník, duchov a vodných drakov.

VI
K cestám po najdlhších rovnobežkách patria
zadky a stehná zo želatíny po hodinách strávených
v sedle motocyklov. Ak neminieš priesečník len
kúsok od cieľa a zvezieš sa po oblom chrbte
najbližšieho poludníka, skončíš vo vlhkej džungli
s jaštermi v kútoch murovaných chát a čiernou plesňou
na vankúšoch. Steny sú bariérami, medzi ktorými sa
iba spí. Ráno začni prienikom hlboko za bežné obranné
línie, ale značkuj si cestu späť. Dlhá a pevná palica sa
počíta, nikdy nevieš, čo nocovalo v koreňoch a dierach
čerstvo prebudeného chodníka. Rozvibruj pôdu pod
nohami. Okrem toho, dnes tadiaľto kráčaš ako prvý.
Daj zveri šancu odplaziť sa z cesty v mieri

VII
Na poschodie viedlo úzke schodisko
s bledožltými stenami.
              Kovová konštrukcia vsadená do muriva,
              usvedčená miliónom hladných krokov.
A vedľa v šachte cestoval mini výťah, ktorým
prepravovali jedlo do miestnosti so starou
drevenou podlahou, kde zo stropu
viseli do vĺn nariasené farebné pásy priesvitnej
látky, lampy a atmosféra bezpečného prístavu
v teplých farbách. Okná netesnili
celé dekády a v rohu
malá, nemá knižnica. Na uhasenie celodenného
smädu sme striedali citronádu a pivo, každé
sústo starostlivo balili do plátkov
jemného ryžového papiera.  

Neskôr dážď udrel na strechy, cisterny,
gravitačné potrubia a oceľové mreže na oknách
a balkónoch najvyšších poschodí. Aj bonsaje
extrémnej veľkosti a pláty vlnitého plechu, pod
ktorými mačka s modrými očami skrývala
svoj snehový kožuch albína.
                Neskorý večer prehlušený a zvlhnutý
                slzami vodného draka v rukáve.
V izbe s oknom otvoreným do zadného
dvora neostávalo iné, len
ukryť zvyšok sladkej vône do krabice
ozdobenej perleťou a naposledy sa obrátiť
na ten správny bok.    


No comments: