Dočasné tváre pieskových dún držia
pohromade iba trsy bledozelenej
trávy. Hrošou kožou obrnené proti
drastickým podmienkam a drsné
na dotyk. Na dne olovenej duše
podvečerného tuláka, SOS nadživotnej
veľkosti koncom palice vyryté do vlhkého
piesku, mizne v prízemnej pare hnanej
hlboko do podnájmu miestnej oázy. Toľko
a viac sa skrýva v jedinej vzorke krokov
po pobrežnej čiare. S pečaťou drsnej
krásy na vysokom čele, na hmote
presúvanej z kopy na kopu maskovanou
rukou často takmer polárneho vetra.
No comments:
Post a Comment