I
Vyzbrojení
iba plným priehrštím
neškodných
výhovoriek, ktoré
podľa
vážnosti situácii používame
v reálnom
čase, máme pred sebou
hodiny
valivého odporu a najbližšie dva
dni sme pre
všetkých pocestných
zasnúbení.
S batožinou natlačenou
pod úzkymi
sedadlami rátame každý
tretí deň
stovky horúcich, prašných
kilometrov
a červené fľaky na mojej
košeli,
spotenom krku a lýtkach. Tvoja
koža je
zahalená, viac obdivuhodným
rešpektom
pre miestnu kultúru a tradície
ako odevom.
Viem, že máš opäť bolesti.
Žalúdok, insomnia,
vzdialenosti a ja tiež
nepomáham,
keď sa mi po každom náraze
pre môj
znivočený chrbát zvulgárnieva.
Prichádzame
v najväčšej horúčave dňa,
na poludnie
a už onedlho sa v neďalekom
hotely úľava
šplhá po stenách smerom nahor,
keď
nasledujem mokré odtlačky tvojich
piet, keď ma
po všetkých klamstvách
vymyslených
pre dobro iných vyvedieš
zo sprchy
naspäť medzi znamenité
vône sveta.
II
Krátko po
raňajkách odrazíme
od mäkkého
brehu v modrom
dvojmiestnom
kajaku. Je horúce,
zamračené
ráno. Ako prvú
minieme loď
sajúcu z dna tony
mokrého
piesku, okresanú do
strašidelného
funkcionalizmu a čiernej,
zaolejovanej
jednoduchosti. Jej
zostarnuté
telo zaťažené vlhkým
nákladom až
na pokraj potopenia.
Kus pred
mostom má rieka prítok,
ktorý vidieť
z diaľky, nechtiac označený
červeno
bielym telefónnym stožiarom.
Odbočíme
doprava a od tohto bodu
zaberáme
veslami proti prúdu, ale s rovnakou
ľahkosťou s akou sme prešli prvú
časť rieky.
Chrbty ukážeme riedkej
infraštruktúre,
hluku a ľudom. Všetko
nechcené
utopíme v ľahkom rozhovore
o akčných
filmoch z rokov 80. Koho by to
napadlo? Tu
na vode medzi husto zarastenými
brehmi.
K širokému a nízkemu telu vodopádu
Tatai je to
iba 90 minút cesty. Začína
mrholiť. Prekvapuje ma hladké
a zručné
pristátie medzi skalami, hlavne
preto, že
naša tímová práca nie je
úplne
bezchybná. V ponožkách sú
kroky po
mokrých kameňoch istejšie
ako naboso.
Objavíme skalný previs
a v silnejúcom
daždi jeme studený
obed. Potom
konečne opustíme sucho
nášho
úkrytu. Začneme skúmať
biele
kaskády a necháme sa ochladiť
posledným
úderom monzúnovej
sezóny.
III
Všetko
začína večerou servírovanou
pod domom na
drevených stĺpoch. Práve
tie
symbolizujú spoločenské postavenie. Podáva
sa čerstvá
ryba v kombinácii neznámej a ďalšie
dve jedlá.
Hostiteľ sedí oproti za stolom, ktorý je
takmer vo
vodováhe na tvrdo udupanej zemi. Zvyšok
rodiny
záhadne zmizol v tme. Z nasekaných kusov
bieleho mäsa
vytŕčajú dlhé, ostré kosti. Steny tu
neexistujú,
až na poschodí, kde cudzincovi
ponúknu
vlastnú posteľ, ale práve tu na nedávno
zaschnutom
bahne sa verejne odohrávajú
všetky
rodinné udalosti. Úplne viditeľné z ulice,
pod
snehobielymi moskytierami, medzi betónovými
urnami na
vodu, v tieni kokosových paliem, na
vydratých
sedadlách motocyklov, v pohároch teplého
piva s ľadom,
v explodovanej minulosti, pod jedinou
žiarovkou,
ktorá môže zhasnúť kedykoľvek.
IV
Prispôsobili
sme sa rutine miestnych
Ranostajov
a prirodzene sa prebúdzame
Pred
šiestou. Na ceste z hotela sa zastavujeme
a na
ulici rýchlo platíme za dve porcie
ryže
s tenkými pásikmi grilovanej bravčoviny,
nakladanú
zeleninu a k tomu dve ľadové kávy
v priesvitnom
plaste. Loď na mútnej, takmer
stojatej
vode je priviazaná k rozpadávajúcemu
sa drevenému
schodisku vedúcemu
z cesty
k rieke. Vďaka tvojím predchádzajúcim
cestám máme
výhodu. Nalodíme sa a vylezieme
na strechu
skôr ako si ostatní uvedomia túto
možnosť, ale
kým loď vypláva a my dojeme
raňajky,
spoločnosť na bielej streche sa
rozrastie
o ľudí, veľké objektívy aj zablatenú
motorku.
Život na rieke tvoria deti a ženy, pre
ktoré sú
strmé brehy miestom ranného kúpeľa
a rybári
s bielymi cigaretami v tmavých perách,
skúmajúci
jemné, prázdne siete zavesené na
bójkach
z pollitrových plastových fliaš
a premýšľajúci
nad ich hrou o prežitie. Trvá
hodiny, kým
vplávame do zatopeného lesa.
Vodná cesta
sa hadí úzkymi kanálmi tesne
pod úrovňou
vrcholcov stromov. S ďalekohľadom
pozoruješ
vtáky nečakane štartujúce do vzduchu
a ja
sledujem cestu, približujúce sa nízke konáre
a raz
zachránim vysokého Francúza pred
úderom do
hlavy. Na rozdiel od ostatných ani
jeden
z nás nefotografuje.
V
Kto by si to
pomyslel?
Dievča s tuhým
kresťanským
koreňom sedí
po troch dúškoch saké
zvodne
pripité v bare
a s bielymi
nohami vyloženými vysoko a hrdo
na obdiv pre
mňa z klobúka vyťahuje
ďalší príbeh.
Uvoľnené ako
nikdy
predtým, dovolím si tušiť. A ak nás
dnes v noci
niekto pozoruje
spoza rohu,
tak trochu
hlučných
a trochu
bohatých,
nech. Keď sa
zasmeje nahlas,
čo nerobí
veľmi často, žulové
steny
vzdialeného chrámu praskajú
v základoch,
ruleta sa točí, ja dvíham pohár
a v červenom
prítmí
bez slov
pripíjam.
VI
Dvere do
tohto domu, posledného
vo svahu na
pravej strane cesty z mesta
sa odomykajú
inak ako
všetky predošlé, za ktorými
sme doteraz
spali. Prehliadka spálne,
kuchyne a pracovne
nás privedie
na vyvýšenú,
veternú terasu. Na obzore
matka zem
hoduje na zvyšnej pologuli
slnka. Teraz
už viem, prečo sme roviny,
zaplavené
ryžové polia a neskôr
kaučukové
plantáže vymenili
za odľahlú
provinciu Mondulkiri, kam
do vysokých
kopcov vyhnali
prekvapujúco
hladkú asfaltovú cestu. Niekde
vo svete sa
možno tulipány zatvárajú
na dobrú
noc, niekomu v daždi tečie strecha
na dvoch miestach
a inde šelmy trhajú
mäso z kosti,
ale tu moje severom nasiaknuté
líca, dnes
výnimočne oholené, vítajú
altitúdu,
ticho a nárazy vetra na terase domu,
ku ktorému
sa dá dostať
iba
prekročením roky nepoužívanej
pristávacej
dráhy a dvoch smrteľných križovatiek.
